otvorene

Otec, ktorý odpojil od prístrojov svojho 24-ročného syna so zdravotným postihnutím, bude trestne stíhaný a je vystavený trestu odňatia slobody na 20 až 25 rokov. Matka dieťaťa sa psychicky zrútila a jeho mladší 11-ročný brat je v dočasnej opatere príbuzných. Táto správa sa objavila v slovenských médiách.

Je mi ľúto Dominikovej matky.

Ak máte dieťa s postihnutím, o ktoré sa doma staráte, musíte tomu podriadiť celý život rodiny. Vzťah medzi vami a ním je mimoriadne silný. Hlboké puto, prekonávajúce všetky prekážky s ním spojené – biedu, ťažkosti pri zaisťovaní zdravotnej starostlivosti i každodenných problémov a vyčerpania pri celodennom 24-hodinovom opatrovaní. Je hrozné prísť o svoje dieťa po tom, ako mu venujete štvrťstoročie svojho života.

Pre matku však zrejme už tiež celá situácia bola neúnosná – v čase odpojenia Dominika od prístrojov bola v nemocnici, každodenného trápenia bolo zrejme priveľa. Od 22 rokov sa plných 24 rokov nepretržite starať o dieťa so závažným postihnutím, imobilné, ktoré potrebuje vašu starostlivosť neustále počas dňa i noci – zvládli by ste to?

Je mi ľúto Dominikovho otca.

Ak máte dieťa s postihnutím, o ktoré sa doma staráte po celé štvrťstoročie, zrejme nie ste zlý človek, ktorý svoje dieťa nemá rád. Len hrozne vyčerpaný. Opatrovala zrejme matka a otec pracoval, aby rodinu uživil – avšak v rodine opatrujúcej svoje vážne choré dieťa niet veľa možností na oddych ani pre pracujúceho rodiča. Dôverne to poznám – v jednopríjmovej rodine nemôže jej živiteľ zostať na PN ani v situácii svojej choroby, pretože rodina stráca príjem. A ak príde živiteľ o prácu, je to zúfalé.

Prípadná choroba opatrujúcej matky je tiež hotovou katastrofou – a médiá uvádzali, že matka v tej dobe bola v nemocnici. Nepretržitá 24-hodinová starostlivosť o vážne choré dieťa bez nároku na oddych, za žobrácky (t. č. najviac 277-eurový, vo väčšine prípadov však oveľa menší) mesačný príspevok. A ako to svojho času arogantne odkomunikovala vtedajšia ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Tomanová – rodičia by popri tom mali aj pracovať, príspevok od štátu má len podporný charakter.

To je, vážení, situácia, ktorej vás pri opatrovaní blízkeho človeka – dieťaťa, partnera, rodiča – vystaví tento štát.

Je mi ľúto Dominika.

Postihnutý chlapec nedostal od tejto spoločnosti šancu, aby mohol žiť svoj život dôstojne. Aby jeho rodina mala od tejto spoločnosti primeranú podporu na zaistenie „inkluzívneho života“ v ich náročnej životnej situácii. Kto je ombudsman pre deti a ľudí s postihnutím, prečo o ňom zasa nič nepočuť? Ustavične sa dozvedáme, ako ombudsmanka Dubovcová poukazuje na porušenie práv Rómov, bijúcich sa hromadne ožratých po dávkach v osade, či najnovšie aj migrantov v Medveďove. Prečo na nič rovnako aktívne nepoukazuje ombudsman pre deti a ľudí s postihnutím? Mal tu byť už desiatky rokov (viac ako 23 rokov!) – a dokonca bol v tomto roku aj schvaľovaný konečne návrh na jeho úrad. Pracuje azda v ilegalite? Pripadá mi to potom, že v tomto štáte majú niektorí ľudia iba práva a niektorí iba povinnosti.

Je mi ľúto Dominikovho brata.

Chlapec si zažil určite hodne náročných situácií rodiny, uskromňovania i starostí. A teraz prišiel o brata, matku aj otca naraz. Je to zúfalá situácia, ktorú si to dieťa nezaslúži. Ako život ich rodiny pôjde ďalej? Príjme matka otcovo rozhodnutie a odpustí mu ten čin, pretože ho chápe? Alebo ju strata syna bude príliš zraňovať a rodina sa rozpadne? Tragické situácie každý z nás rieši po svojom a spôsoby, ako sa vyrovnávame v nich s bolesťou sú naozaj veľmi, veľmi rôznorodé. Úprimne celej rodine prajem, aby našli tú pre nich správnu cestu.

Ja som bola na opačnej strane plota – svoje dieťa som z prístrojov nechcela dať odpojiť.  Opatrovali sme doma 15 rokov syna s postihnutím,  teda manžel ho opatroval a ja som pracovala. Maroško mal zavedený shunt, ten sa mu pripchal a keby bol dostal včas potrebnú odbornú pomoc, mohol dnes žiť. Žiaľ, službukonajúca lekárka v nemocnici nespravila potrebné vyšetrenia a ani Maroška nikam neposlala, nechala ho bolestne zomierať na detskom oddelení v Revúcej. Až na druhý deň syna previezli na vyššie pracovisko, kde skonštatovali, že mu odumrel mozog. Prosila som aspoň o pár dní, aby sme mohli skúsiť hľadať pomoc, dať preveriť na inom pracovisku, či naozaj neexistuje nejaká šanca pomôcť mu. Ja by som bola ochotná mať svoje dieťa doma i s prístrojmi – napriek môjmu nesúhlasu Maroška z prístrojov na ďalší deň odpojili.

Je nepochybné, že Dominikov otec 25-ročný trest nedostane, ani si ho nezaslúži. Odsúdia ho zrejme na tri až päť rokov, maximálne na 11, keby bol sudca necitlivý. A len tak mimochodom – aj jeho bude súdiť tento štát osem i viac rokov, ako sa spravodlivosti musia domáhať obete pochybení lekárov?

Čo musel prežívať ten otec, keď sa po toľkých desaťročiach rozhodol vlastnou rukou svoje dieťa z prístrojov odpojiť? Kto z vás ho môže odsúdiť? A kto z vás môže odsúdiť mňa, keď potrestám vinníčku smrti môjho syna, pretože súdom navrhovaný trest pokladám iba za výsmech spravodlivosti (súd tej osobe navrhuje len podmienečný trest a zákaz činnosti, pričom má desiatky rokov nad dôchodkovým vekom)?!!!

Je mi ľúto všetkých rodín, opatrujúcich svoje vážne choré deti v tejto spoločnosti.

Ak máte dieťa s postihnutím, o ktoré sa doma staráte, štát sa k vám správa hanebne. Na túto situáciu som sa snažila poukazovať ešte počas synovho života. Podrobnejšie som o živote takýchto rodín v slovenskej spoločnosti písala vo včerajšom článku na blogu. A medzi riadkami aj v mnohých ďalších. Ešte počas Maroškovho života som sa snažila poukazovať štátnym orgánom na neúnosnosť a nespravodlivosť prístupu štátu ku týmto rodinám (niektoré z listov nájdete uverejnené na stránkach Centra samostatného života, www.csz.sk). Rovnako tam nájdete v plnom znení aj môj otvorený list z 1.12.2010 vtedajšej vláde SR – prezidentovi, premiérke, ministrovi MPSVaR, aj médiám o situácii rodín s  postihnutým členom na Slovensku ( www.csz.sk/?str=detail&sprava=509&koniec_vyberu=522 ).

Položme si spoločne otázku – je v poriadku, ak sa štát stará o práva doživotne odsúdených kriminálnikov natoľko, že špekuluje, ako ich v rámci vylepšovania ich ľudských práv presťahuje do väzníc v meste (článok na mojom blogu DNES 28. – Ľudské práva kriminálnikov alias Kde sú práva obetí“? Keď štát trápi, aby chudáci kriminálnici v rámci svojich ľudských práv mali 21-stupňovú teplotu v cele, ale vôbec ho netrápi, či si dokážu zaplatiť za takéto „ľudskoprávne“ vykurovanie bytov či domov dôchodcovia po desiatkach rokov poctivej práce, či rodiny s vážne chorými deťmi???! Je v poriadku taký prístup štátu, že alkoholikom buduje ihriská s umelým trávnikom, kým v nemocniciach vážne chorí ľudia, ktorí ochoreli po desiatkach rokov poctivej práce pre tento štát, trpia na plesnivým matracoch a bez klimatizácie?

A znovu kladiem tú otázku, ktorú som dala aj včera – Sú hranice solidarity v tomto štáte naozaj dobre nastavené?!!!

Je mi ľúto nás všetkých.

V tejto spoločnosti by som mala zanechať žiť svoje tri dcéry. A chcem, aby bola dôstojným miestom pre ich život.

Už 25 rokov nás tento štát zavádza, ako tu budujeme lepšiu spoločnosť. Áno, ale pre koho? My, ktorí poctivo pracujeme, vyše 60% príjmu dávame na „solidárny systém“, z ktorého najviac ťažia práve tí najmenej zodpovední. Hromada lumpov nám tu štvrťstoročie rozkráda spoločný majetok, privatizuje a tuneluje.

Sme týmto štátom klamaní a zavádzaní, ako musíme mať žobrácke mzdy oproti „tým iným“, pretože naši chudáci podnikatelia by nedokázali ďalej podnikať – hoci kým v minulosti bol podiel mzdy v pomere ku zisku 67%, v súčasnosti je v Európe 50% – a na  Slovensku je dnes v celkovom produkte pomer mzdy 35% ku 65% zisku (podľa údajov štátneho tajomníka MPSVaR SR Branislava Ondruša, v Pravde 21.9.2015 v článku Otváranie mzdových nožníc je nebezpečný trend).

A sme presviedčaní, že prísny trest od spoločnosti si zaslúži otec, ktorý svojho syna odpojil z prístrojov. Myslím, že všetci vieme dobre, kto by mal byť v tomto prípade i v mnohých ďalších prípadoch  spolusediacim na lavici obžalovaných. A kto by mal byť prísne súdený a potrestaný.

Elena K. I.       29.9.2015, Predná Hora