otvorene

Máte radi mačky? Ich iskrivý pohľad, zamatovo jemný kožúšok, zmysel pre humor?  Našľapujú ticho drobnými labkami cestičkou do nášho srdca, usadia sa v ňom a spokojne pradú…

Takže už viete, o čom dnes prehodíme pár slov…

Mačky vedia dobre „prečítať človeka“.

Som si toho vedomá a riadim sa ich inštinktom – voči človeku, od ktorého by mačky bočili, by som bola veľmi opatrná a uzavretá i ja. Dobrí ľudia a zvieratká mali v mojich očiach k sebe vždy blízko.

Aj deti a zvieratká mali k sebe vždy blízko. Som presvedčená, že človek, ktorý nie je láskavý a súcitný ku zvieratám, by sa nemal starať ani o deti – nedôverujem takým ľuďom.

Hej, tiež mám rada mačky.

Sú v mojom srdci usadené oddávna. Vyrastala som na dedine a doma sme vždy mali niekoľko mačiek. Prežívali sme spoločne kolobeh ich života.

Keď som bola dieťa, moja mama pracovala v meste a mali sme aj kocúra, ktorý ju chodieval čakať k autobusu. Mama dodnes príjme každú túlavú mačku, ktorá k nej doblúdi a postará sa o ňu, lieči ju, poskytne jej domov. Príjme každú z nich s láskou a súcitom, bezvýhradne, nešpekuluje, či je mačka podľa jej predstáv – svoje miesto u nej nájde i mačka chromá, stará, nie pekná… Veľmi si to na nej vážim.

V dospelosti, keď som nastúpila do práce, na istý čas sa mačky z môjho života vytratili – bývala som v garsónke a nosievala som so sebou „na týždňovky“ psa Paťka. Čas plynul, prišlo manželstvo i trojizbový byt, Paťko uhynul sa starobu. Už som mala dve dcéry, keď opäť mačky do môjho života prenikli ako nečakaný darček od istého pána – doniesol mi ich až z ďalekého východu Slovenska. Úžasný darček v podobe troch mačiatok – dve z nich putovali do domu k mame na dedinu, tretie zostalo s nami. Hrajka, naša úžasná trojfarebka, stala sa na dlhé roky členom rodiny a sprevádzala nás často aj do lesa na huby. Raz sa nevrátila domov, hľadali sme ju ešte dlho, márne…

A pravdaže, do života prišiel aj celý rad jej potomkov. Do našej zbierky postupne pribudli tiež dva „túlavčeky“ z revúckych ulíc. Ako môže niekto vyhodiť drobnú bezbrannú guľku srsti s vyľakanými očami len tak, k rušnej ulici, na parkovisko plné áut a autobusov?

Zažili sme s našimi mačkami množstvo zábavných i dojímavých príhod. Začali sme o našich mačkách s Kikou kedysi robiť i fotoknihu.

A vždy ma trápi, keď máme niekomu zveriť do rúk mačiatko.  Mám obavy, aby sa dostalo do dobrých rúk, aby zažívalo láskavú a starostlivú opateru.

Aj z tohtoročnej znôšky mačiatok sme už tri rozdali, zostalo iba jediné – tmavý, malý Šmudliačik, zvláštne sfarbený kocúrik, v šedomodrej má čierne prúžiky. Ten si ešte len hľadá šťastný domov…

Hej, mám rada mačky, tie svojrázne bytosti s úhrančivým pohľadom. Zablýskajú očami, našľapujúc drobnými labkami cestičkou do nášho srdca…

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 7.6.2016

P.S.:

Malá spomienka na naše mačky – dnes ráno, medzi obliekaním sa do práce, prípravou pórkovej pomazánky deťom na raňajky a odpísaním mailov…

Hrajka (čiernobielooranžová) s jej dcérou Bojkou – obe už len v našich spomienkach…