otvorene

Ako hovorí stará keltská múdrosť – básnik potrebuje tri veci – oko, ktorým svet jasne uvidí,  úprimné srdce, ktorým svet precíti a odvahu rozprávať pravdivo. Jasné, v tom sa prepája téma môjho minulého blogu o odvahe a predminulého o príbehoch.

Takže o čom bude ten dnešný blog? O príbehoch, ktoré máme odvahu rozprávať úprimne.

Aké príbehy by sme mali rozprávať úprimne?

Tie pre nás dôležité, ktoré žijeme. Sú to príbehy nášho srdca – o nás samých, i o ľuďoch, ktorých vo svojom srdci máme.

Ak hovoríme príbehy o sebe, ide o príbehy našej cesty životom, nášho poznávania, možno aj zmúdrievania. Ak hovoríme príbehy o iných, ide o príbehy našej lásky k nim. Jedny i druhé príbehy však vypovedajú o nás samých, o tom ako rozumieme svetu, ako ho prijímame.

Príbehy o nás samých

Ako by povedal Exupéry – ide o to dať veciam vo svojom živote zmysel, „vybudovať dom“.  Nakoľko jasne dokážeme vidieť svetlo vecí, ktoré pochádza nie z vecí samotných, ale z ich zmyslu – vidieť zmysel vecí, ich presah do nášho života, je oveľa viac ako vidieť veci samotné. A zdôrazňuje, že sme uzlom vzťahov, čím poukazuje na našu prepojenosť s inými ľuďmi, práve týmito putami podľa neho existujeme.

Príbehy o ľuďoch nášho života

Ach, áno, keď už sme spomenuli Exupéryho, tak pri ňom ešte pobudnime – jeho opis v Citadele je tým najkrajším, čo o bezvýhradnom prijatí iného človeka poznám.

„Prijímam ťa z lásky k tebe a takého, aký si“ – píše v nej. A pokračuje – „Ak krívaš, nebudem chcieť, aby si tancoval… Aby som ťa spoznal, nebudem ťa nijako rozdeľovať. Nie si ani tento alebo iný čin, ani ich súhrn. Nie si toto alebo iné slovo, ani ich súhrn. Ani podľa tých slov, ani podľa tých skutkov ťa súdiť nebudem. Tie slová a skutky budem naopak súdiť podľa teba…“

Prijať niekoho do svojho sveta takto bezvýhradne nie je jednoduché. Deti sú takto bezvýhradne prijímajúce, kým ich nepokazíme predsudkami. A bezvýhradne prijímajúci celoživotne sú ľudia s postihnutím, pretože majú čistú dušu.

Môj dnešný príbeh

Dnes som sa držala motta od Espinozu (v knihe Žltý svet) „Zisti, na čo sa rád pozeráš a pozeraj sa na to“.

A tak som bola pozrieť doma, v mojej rodnej obci, s následnou medzipristávkou vo Svite,  postretávala som sa s blízkymi. Mama ma odprevadila až do Popradu, veľa sme spolu rozprávali. Dostala som vlastnoručne vypestované cukety a tekvice od sestry, už som ich stihla aj spracovať do mrazáka.

A keďže som dnes bola v Poprade – bola som dopoludnia i v parku pri stanici, pravdaže, milujem to miesto. Nepýtajte sa prečo, neviem vám to vysvetliť –ale veď láska nemá logiku. Keby bola postavená na logických argumentoch, tak by to nebola láska…

A čo záverom?

Hru na jednu otázku? Hm, v poriadku. Odpoviem poctivo, nie ako v minulom blogu o odvahe, kde som sa vyhla jasnej odpovedi. Takže sa vrátim k tej pôvodnej otázke – čo nemám odvahu vám povedať? Zvláštny príbeh. Dobre, nebudem uhýbať – teraz som tvrdá k sebe, dám to. Ak mi je za niekým smutno, tak to nie je môj syn – pretože ten je tu stále so mnou, ako súčasť toho všetkého okolo nás. Cítim to tak. Zdá sa to šialené, viem.

A za kým som teda včera podvečer pri jednej piesni plakala? Vážení, toto je predsa hra na jednu otázku, nie na dve.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 23.8.2016

P. S.: A tu je kúsok Prednej Hory – „pod kopcom“ – tadiaľto vstupujete na Prednú Horu. Historická dvojlipa a pamätník pri nej…