otvorene

Včera prebehla médiami správa o tom, že tzv. Islamský štát uverejnil videonahrávku s deťmi, zabíjajúcimi s meravými tvárami bez zaváhania v jeho mene väzňov – údajných zajatých kurdských bojovníkov. Viem, detských bojovníkov už v histórii bolo, tzv. Islamský štát nie je prvý, kto deti takto zneužil.

Môj dnešný blog bude o deťoch, ktorým ktosi dal do ruky zbraň a ukradol im detstvo, detskú dušu a budúcnosť. Takže preto – v mene detí – sa dnes v Hlase dňa posledný, jedenásty krát,  mením na ohnivého draka.

Deti ako novodobí bojovníci

Deti nie sú žiadnymi bojovníkmi. Sú to deti a majú právo žiť vo svete bez násilia a zla. Majú právo žiť so svojou rodinou, vo svojom domove, so svojimi detskými kamarátmi a svojimi detskými snami. Bez toho, aby im ktosi vymetal hlavy takou či onakou ideológiou, ako tou jedinou celoživotne správnou. Bez toho, aby im ktosi vložil do ruky zbraň a navádzal ich, aby ňou komukoľvek vzali život.

Deti ako nepriatelia

Deti – bojovníci sa stávajú hrozbou. V spoločnosti, ktorá robí z detí vrahov, prestávajú platiť pravidlá morálky civilizovaného sveta, že voči ženám a deťom je potrebné sa správať ohľaduplne. V takej spoločnosti sa vytráca súcit s tými, ktorí sa snažia nájsť novú vlasť z rôznych dôvodov. Pretože pôvodný morálny apel „veď sú to len ženy a deti, kto k nám prichádza“, prestáva jednoducho platiť.

Varovná správa o zle

Jedno z najotrasnejších svedectiev o manipulácii s ľuďmi zo strany patologického spoločenstva je pre mňa kniha Tvrtka Vujityho Posledná cesta do pekla o genocíde vo Rwande. Čítala som ju pred pár rokmi a takmer celú som ju preplakala. Mátožila ma ešte dlho v snoch.

Rwandská genocída patrí k najväčším genocídam 20. storočia. Šlo o masové vraždenie,  odohrávajúce sa v apríli až júli 1994, pri ktorom prišlo o život údajne až viac ako milión umiernených Hutuov a Tutsiov, boli zavraždení radikálnymi, militantnými skupinami. Viac ako 2,5 milióna ľudí údajne prišlo o strechu nad hlavou, boli vyhnaní zo svojich domovov.  Prečo spomínam túto genocídu? Aj v rámci nej boli ľudia ohlupovaní prostredníctvom médií, vysielaním v rozhlase a televízii, novinami šíriacimi nenávistnú propagandu. Nepriatelia boli dehumanizovaní, s cieľom aby ich prestalo ich okolie vnímať ako ľudí  (hovorilo sa o „šváboch“ a o „odplevelení“). Ľudia boli vtedy zabíjaní i na miestach, ktoré pre svoj úkryt pokladali na bezpečné, v kostoloch či v školách.

A teraz prekročím svoju hranicu – pre dobro veci

Nepopisujem nikdy násilné činy v mojich odborných prácach z úcty k obetiam. Teraz to ale dám –  to, čo sa v oficiálnych zdrojoch nepíše, to z môjho pohľadu najhroznejšie – bolo to, že zabíjali susedia susedov, že matka zabila vlastné deti a manžela, rozpárala si brucho a zabila i seba s vlastným nenarodeným dieťaťom, „švábom“.

Keď peklo pominulo, dali si tí ktorí zostali otázku, ako budú žiť ďalej. Museli si na ňu nájsť odpoveď, ak chceli žiť vedľa seba a nepozabíjať sa navzájom. Sila odpustenia, ktorá ich sprevádzala na ich ceste, sa v odbornej literatúre uvádza ako príklad jeho liečivej moci. A prestali sa deliť na rôzne kmene, teraz sú len Rwanďania.

Záverom…

Keď som včera čítala o vraždiacich deťoch – „novodobých bojovníkoch tzv. Islamského štátu“, bolo to nie o bojovníkoch, ale o obetiach toho šialeného spolku. Je potrebné prestať šíriť v médiách videa a správy tzv. Islamského štátu, lebo práve medializácia je ich cieľom.

A je najvyšší čas ho zastaviť, akokoľvek, za akúkoľvek cenu. Ak teraz nepotlačíme jeho zlo, chcete azda o dva – tri roky strieľať do desaťročných detí – „bojovníkov islamského štátu“?

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 28.8.2016