otvorene

Pravda je podľa mňa to najťažšie aj najdôležitejšie,  k čomu by sme mali v živote dôjsť vo vzťahu ku sebe, aj vo vzťahoch ku iným ľuďom.

Mohli by ste mi teraz protirečiť, že najdôležitejšia je v našom živote láska – k sebe, iným ľuďom, svetu okolo nás, životu. To nepochybne áno, ibaže láska vyžaruje z nášho srdca a tým sa stáva neoddeliteľnou súčasťou nás samých. Pravda nie, tá vychádza z našich rozumových úvah a musíme sa o nej preto sami v živote rozhodovať – vždy znovu a znovu. A veriť, že sa rozhodneme správne.

Takže dnes o pravde a jej mieste v našom živote. O tom, ako byť pravdiví a nebáť sa pravdy.

Hodnota pravdy

V predpredminulom blogu (O čom 7.) som písala o nachádzaní odvahy a jej prepojení z pohľadu Osha s pravdivosťou, aj s poznaním, láskou a dôverou. Z tohto uhla pohľadu je pre mňa hodnota pravdy vysoká, mimoriadne významná.

Ako sa dá ísť v živote s pravdou?

Nie, nie je to ľahké. Ale ak chceme budovať niečo naozaj zmysluplné, potom sa bez pravdy nepohneme. A čím ďalej na svojej ceste zájdeme s klamstvom, tým môže byť návrat k pravde ťažší. Rovnako to platí i v medziľudských vzťahoch – čím dlhšie zotrvávame v nejakom klamstve či neúprimnosti voči niekomu, tým bolestnejší sa stáva návrat k pravde pre klamaného i pre toho, kto nie je úprimný.

Myslím si, že pravda voči sebe i iným úzko súvisí – najskôr musím povedať pravdu sám sebe, že chcem byť pravdivý voči niekomu inému, lebo mi na ňom záleží a tiež si priznať, že klamstvom, neúprimnosťou som ho zranil. Že sa môže cítiť smutný, nahnevaný, sklamaný a že to musím ustáť, ak je to pre mňa dôležitý človek môjho života. Až keď pripustíme túto pravdu sami sebe, potom dokážeme vykročiť k pravde vo vzťahu ku tomu druhému.

Netvrdím vôbec, že pravdu je jednoduché hovoriť. Ale keď sa na to odhodláme a vnesieme do svojich vzťahov pravdu, svet sa stane dúhový a môžeme ním kráčať oveľa ľahšie, ak na pleciach nepovlečieme bremeno klamstiev.

Pretože ako povedal tuším Buddha – len pravda oslobodzuje…

S čím pravda úzko súvisí?

S dôverou. Ak zistíme, že k nám niekto nie je úprimný, naruší sa tým naša základná (bazálna) dôvera k nemu. A dôvera je mimoriadne cenná vec. Bez nej by sme museli neustále „žiť vo svete mimoriadnych bezpečnostných opatrení“.

Je ťažšie hovoriť pravdu sebe alebo iným?

Fúha, neviem. Sebe som klamala dosť, ako som zistila. Iným sa snažím neklamať, aj za cenu nepríjemností sa držím pravdy. Ale viem si predstaviť takú konkrétnu životnú situáciu a pravdu, ktorú by sa mi veľmi, veľmi ťažko hovorilo. A pravdivo si pomenovávam i dôvody – cítim teraz málo dôvery, naozaj málo dôvery.

Jednoduchá rovnica života…

Rovnica je jednoduchá – neklam tomu, kto ti verí a never tomu, kto ti klame. Jednoduché je aj riešenie tejto rovnice – neklamať nikdy človeku, ktorý je pre nás dôležitý. Pretože tomu, kto nám klame, nemôžeme veriť. Je rozhodne múdre, ak už sa stalo, že sme v niečom klamali, vyjsť s pravdou čím skôr namiesto zamotávania sa do ďalších klamstiev. Pretože ak ich je priveľa, znedôveryhodníme sa v očiach toho druhého natrvalo. A potom to zabalí v treťom kroku – s Hammelovou piesňou (veď to poznáte, nie?) – Iba sťahovaví vtáci sa vracajú. Iba stromy majú dosť času na to, aby žili v spomienkach… Usmej sa na mňa, odchádzam.  

Jednoducho povedané, nemôžeme stavať hrad na piesku. Pravdivosť a pravda robí tie základy v pevnej zemi, pravdivý človek je spoľahlivý a zodpovedný. Je to skrátka vizitka úcty k sebe samému i kvality našich citov voči druhému človeku, ak mu dokážeme povedať pravdu.

Je to zároveň i vyjadrenie našej dôvery, že sa ten druhý bude snažiť pochopiť našu situáciu a že ocení našu odvahu i snahu. Zdá sa, že sú to také spojené nádoby, láska a pravda – nemôžu fungovať jedna bez druhej a navzájom sa posilňujú.

A vyzerá to potom tak, že ak niekto k nám nie je úprimný, klame nám v niečom,  nemá k nám žiadnu úctu a zrejme mu na nás vôbec nezáleží…

Ako hovoriť pravdu?

Dospelo a zodpovedne, čestne – jednoducho, priamo, tvárou v tvár, s pohľadom z očí do očí. Iba tak možno hovoriť pravdivo. Iba tak môžeme presvedčiť iných, že  my sami s pravdivosťou voči nim myslíme vážne. A iba tak môžeme iným načúvať pravdivo – pozorne, trpezlivo a bez posudzovania…

Hra na jednu otázku…

Nie, nie. Alebo hej, som už teraz taká ospalá, že nejdem dumať  nad  iným záverom… Takže akú? Nejakú o pravde, spojenú s odvahou. Takže TRI VECI ČO BY SOM NAOZAJ ZMENILA V MOJOM ŽIVOTE, keby som mohla?

Jasné, prvá vec – vrátila by som späť do života môjho syna, aby žil, milujem ho hlboko a priala by som mu dlhý a radostný život. Druhá vec – je mi ľúto, že som nechtiac zranila istého človeka, hoci to je posledný človek na svete, ktorému by som nejakým spôsobom bola chcela ublížiť. To by som  vrátila späť, je mi to naozaj veľmi ľúto.

Tretia vec – vlastne nič, všetko čo som v živote prežila mi pomohlo zmúdrieť, takže kto by chcel osprostieť, nie?

A čo záverom?

Pravda je pre nás dôležitá. Pozrite sa na obrázok pod článkom – túto fotografiu som spravila pri jednej prechádzke s Maroškom v októbri 2013. Svet sa kúpal v zlatistom svetle, celý žiaril. Tak presvetľuje naše životy i pravda. Tento obrázok sa vám môže vynoriť pred vnútorným zrakom, kedykoľvek to budete potrebovať a prinesie vám hlboký pokoj a vnútornú radosť. Vaše podvedomie si v tejto chvíli uvedomuje, že je pravda cenná a dôležitá, stáva sa odvážnym. Stať sa pravdivým je vaše osobné rozhodnutie, možno že práve teraz prišiel ten správny čas (pokiaľ vám na niečom či niekom záleží) pre život bez klamstiev,, v pravde. Zhlboka sa nadýchnite a vykročte za ňou v tejto chvíli…

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 1.9.2016

P. S.: Poznáte I-Ťing, múdru čínsku knihu veštieb? Hovorí, že „vo svetle pravdy sa stane zrejmé, čo k sebe patrí a čo nie…“

Je to skutočne hlboká pravda o živote.