Že nepoznáte Durrella? Geralda Durrella? Naozaj nie? No to je teda teraz najvyšší čas, aby som vás s ním zoznámila.
Takže dnes si v tomto blogu porozprávame nielen o tom, prečo je v mojom srdci Durrell, ale i čo v súvislosti s ním v mojom srdci hlboko rezonuje.
Takže Durrell…
Úžasný chlapík, celkom rada by som ho spoznala „naživo“. Známy prírodovedec a spisovateľ, ktorý vo svojich knihách i živote vtipne, múdro a láskavo bojoval za ochranu zvierat.
Najmilšia, najviac blízka je pre mňa jeho kniha O mé rodině a jiné zvířeně. V nej opísal detstvo, ako ho prežíval počas 5 rokov života svojej rodiny na ostrove Korfu. Píše o nej s láskou a pochopením, množstvo viac či menej humorných spomienok. Ukazuje nám v nej svet svojráznych postáv, jeho blízkych, ktorých vníma s hlbokým pochopením pre ich ľudské slabosti. Kadečo veru pozažívali, sprevádzala ich vždy hŕba zvierat rôzneho druhu, ktoré sa stali nespochybniteľnými členmi rodiny. Za všetko hovorí príhoda pri ich odchode z ostrova, po rokoch spokojného života na tomto ostrove, kedy im pri návrate na európskej colnici do papierov napísali charakteristiku: „jeden kočovný cirkus a personál…“
Takže čo vo mne rezonuje tak durrellovsky?
Jeho láskavý humor, mám rada ľudí schopných dívať sa na svet s láskavým humorom. Takí ľudia nám prinášajú pohodu do života ako malé slniečka a ešte cennejší sú v zlých časoch, kedy svojou hrejivosťou rozháňajú mraky nad našou hlavou. A my uveríme, že slnko zasa opäť raz zasvieti.
Jeho úprimný vzťah ku zvieratám, je v tomto „moja krvná skupina“, zvieratá milujem (pravdaže až na malú výnimku, akou sú pavúky, tie skutočne medzi moje srdcovky nepatria).
A nepochybne, v neposlednej rade, jeho úžasná rodina, pochabá a zábavná. Aj v mojom srdci je moja rodina usadená pevne – všetci tí, s ktorými sa viažu spomienky môjho detstva, niektorí z nich už zomreli (starí rodičia) a ďalší (mama, súrodenci) žijú svoj všedný život so svojimi každodennými radosťami i starosťami. Pôvodom som podtatranka a moja rodina v tom kraji žije dodnes.
Jeden kočovný cirkus a personál…
DURRELLOVCI. Rodina plná ľudského tepla, pochopenia, humoru, zdieľajúca dobré i zlé časy svorne, s radostným pohľadom na svet a jeho premeny.
Takú rodinu som zažívala v časoch, kedy žili obaja moji starí rodičia. Veľa som ako dieťa chodievala so starým otcom – na huby do lesa, na brusnice. Stará mama bola pre mňa tým maximálne podporujúcim človekom, kupovala mi knihy o zvieratách, pretože už ako dieťa som veľa čítavala. Z tých čias si nesiem v srdci Vianoce ako čas pohody „akú inde nenájdeš“, skutočne ich milujem. A do synovej smrti som každé vianočné sviatky pripravovala už dlho dopredu, zbierala som darčeky, snažila som sa preniesť mojim deťom do srdca aspoň trochu z toho čara, čo som ako dieťa zažila.
Presne takú radostnú a zdieľajúcu rodinu som vždy túžila mať, vybudovať si ju vo svojom živote ako niečo stabilné a dôležité. Rodinu pokladám za obrovskú životnú hodnotu, mimoriadne cennú devízu, ktorú z môjho pohľadu nemožno ničím nahradiť, patrí k mojej predstave šťastného života. Pravdaže, rodina je hlboko vrytá v mojom srdci.
A hej, pri živote v takej rodine plnej pohody, smiechu a lásky by mi vonkoncom nijako neprekážalo, ak by nám do papierov colníci písali „jeden kočovný cirkus a personál…“
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 6.9.2016
Celá debata | RSS tejto debaty