otvorene

Naozaj nijako sa netajím názorom na asociálnu politiku tohto štátu, vydávajúceho sa za sociálny. Ficolandu chýba srdce i svedomie. Vyjadrila som sa k tejto téme v mojom blogu už opakovane. A dnes tak robím zasa – aby som vám porozprávala o niektorých  ľuďoch, ktorí sú v hlboko mojom srdci. O ľuďoch s postihnutím a ich rodinách.

V tomto článku robím výkop za nich. Ešte raz, dnes…

„Šetriči štátu“

Uvažujete niekedy nad tým, ako žijú ľudia s postihnutím alebo ľudia opatrujúci svojich blízkych – vážne choré dieťa, partnera, rodiča? Že sa o to nezaujímate? Prečo nie? Myslíte si, že vám sa to stať nemôže?  Jedného dňa môže vážne ochorieť aj váš blízky, alebo vy sami. A ocitnete sa náhle, odrazu v zúfalej situácii. Pretože inak ako zúfalou sa situácia ľudí s postihnutím a ich rodín u nás nazvať nedá. Na Slovensku sa im žije zle.

Tento štát sa neštíti dlhodobo ľudí s postihnutím a ich rodiny zneužívať. Aj za tú najmenej kvalifikovanú prácu dostane človek za bežný pracovný čas minimálnu mzdu. Rodinný opatrovateľ, t. j. človek starajúci sa o svojho vážne chorého člena rodiny, a to 24 hodín denne, dostane ani nie polovicu takejto sumy. Takže počítajme – o koľko viac by zaplatil štát, keby si zaplatil len troch kvalifikovaných opatrovateľov k takémuto človeku, pretože zákonom stanovená pracovná doba je 8-hodinová a jeden deň  má tri krát 8 hodín. A že by dostali len minimálnu mzdu, o tom nemôže byť ani reči.

A to nedávam ďalšie porovnávania (napríklad s výdavkami na deň pobytu vraha v kriminále) – nevládzem to dnes porovnávať, nevládzem, naozaj nevládzem.

Namiesto toho, aby štát pristupoval ku rodinným opatrovateľom s vďakou, že mu šetria významné sumy, správa sa k nim nečestne, zneužíva ich lásku k blízkemu človeku a zodpovedný prístup k nemu.

Dokonca im platí odvody na dôchodok len 12 rokov, takže po tejto dobe by si ich zo žobráckeho príjmu mali hradiť sami. Po celoživotnej obetavej starostlivosti o blízkeho človeka ich čaká bieda v starobe. A rovnako i v prípade náhlej smrti blízkeho, ktorého dlhoročne opatrovali.

Niekoľko rokov som sa snažila o zmenu prístupu štátu ku ľuďom s postihnutím a ich rodinám. Písala som Chartu 2012, spolupracovala som s viacerými úžasnými, statočnými ľuďmi, ktorí bojovali za zmenu k lepšiemu podobne ako ja.

V mojom srdci…

Ja to poznám dôverne, písala som o tom už niekoľko krát.  Žila som tak roky, kým v slovenskom zdravotníctve nezavinila lekárka smrť môjho 15-ročného postihnutého syna Maroška. Odvtedy prešlo 2,5 roka a všetko v mojom živote sa rozsypalo. A namiesto oporných bodov mám ešte nejaké tie bremená navyše, ktoré ma ťahajú k zemi deň za dňom.  Navyše pokiaľ veci so súdmi nie sú uzavreté, tak to človeka znovu a znovu „dáva dole“, je to ako špáranie v rane, nemôže sa tak začať hojiť.

Snažím sa ísť dopredu, ale prichádzajú okamihy ako tento, že plynie posledný týždeň do časového limitu možnej odpovede generálneho prokurátora o mimoriadnom dovolaní(13.9.) a o týždeň (12.9.) má byť údajne pojednávanie o náhrade škody, na ktoré nás ako rodičov mŕtveho dieťaťa zrejme ani nepozvali, aby si vypočuli aký to celé má dopad na náš život. Kým slušné krajiny majú vo vzťahu ku obetiam trestných činov zavedený v legislatíve VICTIM IMPACT STATEMENT, obete trestných činov sú v tomto štáte umlčiavané, za akúkoľvek cenu umlčiavané. Ako by ste sa cítili na mojom mieste, ak by chcel niekto donekonečna rozhodovať o vás bez vás?

Snažila som sa preto v mojom blogu poukazovať na problémy, ktoré obete trestných činov na Slovensku zažívajú. Aby iní ľudia, ktorí sa dostanú do podobnej situácie, mali ľahšiu cestu ako sme mali my. Aby sa k nim tento štát začal správať tak, ako sa správajú voči obetiam trestných činov iné krajiny, čestne a podporujúco. Neviem čo by som ešte mohla a mala spraviť, aby tento štát začal konečne načúvať hlasom obetí. Alebo viem?

Nesťažujem sa, ale som teraz zúfalo smutná. Veľmi sa snažím ísť ďalej a pracovať na zmene, hej, ale takto sa ťažko vstáva.

Milujem svojho syna, milujem ho, milujem ho z celej duše. Preto sú ľudia s postihnutím a ich rodiny hlboko v mojom srdci.A som ochotná pre nich spraviť  čokoľvek, i z posledných síl. I keby to mala byť posledná vec, ktorú v živote spravím.

V tomto mojom článku sa obraciam na všetkých slušných ľudí v tomto štáte s prosbou o pridanie podpisu pod petíciu Zvýšenie opatrovateľského príspevku na ZŤP osoby na linku

http://WWw.peticie.com/v/42934982/A8N8XH

Záverom

Tí ľudia si skutočne zaslúžia, aby ste ich petíciu svojim podpisom podporili.  Prosím, prosím, prosím, urobte to.

Ďakujem vám za to v ich mene.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 5.9.2016