otvorene

„trvá len láska a veci, ktoré majú farbu života…“

           (Miroslav Stoniš, Povídky pod polstář)

Takže dnešný  blog zjavne filozofuje o živote, dobrých a zlých časoch v ňom, a – pravdaže – aj o úžasnej knihe, ktorú čítam dnes.

Aký je náš život…

Ako hovorí citát v úvode, trvajú len veci, ktoré majú farbu života (a aj láska, samozrejme, ale len tá pravá). Uvažovali ste niekedy nad otázkou, aký je váš život? Nie nad tým, aký má život zmysel, lebo nad tým ľudia niekedy premýšľajú – ale nad tým, akú má váš život farbu, chuť, vôňu, tvar, štruktúru…?

Zdá sa Vám táto otázka zvláštna? Skúste sa nad teraz zamyslieť nad odpoveďou, len tak, sami pre seba – pokojne si to aj niekde napíšte, len tak, sami pre seba.

Aká je farba vášho života? Nežne belasá, krehko biela, zlatisto žltá, sýto červená, teplo oranžová, či má mnohoraké odtienky zelenej? Alebo sa azda trbliece v dúhových zábleskoch? Ja v mojom živote  vidím tie dúhové odlesky, úlomky spomienok…

A jeho chuť? Je sladká, trpkastá, slaná, či nebodaj kyslá? Čo myslíte – čomu sa chuťou váš život podobá? Ja teda presne viem, čo mi chuťou pripomína môj život – jarabinový džem. Robievala som ho kedysi dávno doma, z červenej jarabiny, ktorá nám rástla vo dvore. Má veľmi špecifickú chuť, horkasto-sladkú, ale ja som ju milovala. S ničím sa ju nedá zameniť. A tak to bolo aj s mojim životom – nebola by som ho menila s nikým, za nič na svete, až do smrti môjho syna.

Aký by mal váš život zvuk? Ten môj ako rolničky, jemne cinkotajúce zvončeky, ten zvuk som milovala. Veď už viete, že milujem Vianoce, ja som ťažký romantik – nalákate ma iba na jednoduché a bláznivo romantické veci.

A čo vôňa, ako by voňal váš život? Za mňa vôňa divých ruží, jednoznačne. Mám ju moc rada.

A aký by bol váš život na dotyk? Môj život mal miestami dosť drsnú štruktúru, nebola to hladká a jemná cestička, ale kamenistá cesta. Miestami som ňou musela poriadne liezť, napnúť sily. Takou kamenistou cestou by sme vraj mali dôjsť v rozprávke vždy k niečomu dobrému – nuž, mne to akosi nevyšlo.

No tak čo, má ten váš život tú pravú farbu, chuť, zvuk, vôňu a štruktúru? Aký je ? Je vám príjemné sa ho dotýkať? Je to naozaj taký život, aký ho chcete mať?…

A aké veci majú farbu života?

Tie hlboko uložené v našom srdci. Tie, pre ktoré sa nám oplatí žiť i zomrieť. Tie, s ktorými máme pocit, že to celé má zmysel, že má zmysel ísť ďalej – hoci život prináša dobré aj zlé chvíle, a nie je len prechádzkou hladkou cestou v slnečnom počasí.

Dobré časy, zlé časy…

Hej, v živote sa striedajú dobré i zlé chvíle. Každý z nás ich dôverne pozná.

Vládzeme nimi ísť, kým máme nádej, pretože vtedy žijeme vo svete dobrých koncov – kým veríme, že všetko sa raz obráti k lepšiemu a kým si uvedomujeme, že v každej dobrej udalosti je i trochu zlého a naopak, každá zlá udalosť sa môže posunúť, mať aj pozitíva.

Je o tom i jeden múdry terapeutický príbeh (je tuším z knihy príbehov Kupec a papoušek od Peseschiana, ktorú v mojej práci na zmúdrenie občas používam) – je o starcovi, ktorý našiel nádherného bieleho koňa. Všetci v dedine mu závideli a hovorili o tom, aké mal šťastie. Starec odpovedal, že to nie je „ani dobré, ani zlé, koniec nepoznáme…“

Ale na druhý deň, keď sa na koňa posadil jediný starcov syn, kôň ho zhodil a zlámal si nohu tak, že bolo jasné, že už do smrti bude krívať, dedina zmenila rétoriku a hovorili o tom, že aké to bolo nešťastie, že toho koňa našiel. Starec odpovedal, že to nie je „ani dobré, ani zlé, koniec nepoznáme…“

O dva týždne vypukla vojna – všetci mladí muži z dediny do nej boli odvedení, s výnimkou starcovho syna. Dedinčania vedeli, že ich roky neuvidia, ak vôbec ešte niekedy. A vyhlasovali, že aké to bolo šťastie, že starec našiel toho koňa a jeho syn na ňom dokaličil, aspoň je nažive a doma… Starec odpovedal, že to nie je „ani dobré, ani zlé, koniec nepoznáme…“

A tak by sme mohli pokračovať. Starec bol naozaj múdry – a zakaždým dedinčanom odpovedal, že to nie je „ani dobré, ani zlé, pretože koniec nepoznáme…“

Nie, to ešte nie je v úvode dnešného blogu spomenutá filozofická kniha. O tej si povieme viac za chvíľu. Pretože niekedy poznáme koniec a nám nezostáva nič iné, len robiť všetko preto, aby bol čo najmenej zlý… Takže hej, moja dnešná kniha hovorí presne o tom. Volá sa Než odídem navždy.

Záverom…

Nuž, veď viete, že hru na jednu otázku teraz nedáme. Takže o tej úžasnej knihe… Ach, hej.

Marie-Laure Picatová sa o tom, že o pár mesiacov zomrie, dozvedela v necelých štyridsiatich rokoch a bola osamelou matkou štyroch malých detí.

Niekedy prestaneme žiť vo svete dobrých koncov. Musíme sa na ten zlý koniec pripraviť. Realisticky plánovať, čo príde a vyplniť tie dni prípravou. A autorka spomenutej knihy sa rozhodla ako matka svoje deti ochrániť ako bude vládať a ten čas, ktorý jej zostával, venovala boju za svoje deti a ich ďalší život. Zaistila pre ne nový bezpečný domov a budúcnosť, aby mohli vyrastať spoločne a na svojom doterajšom mieste. Začala hovoriť nahlas o byrokracii, ktorá je ku rodinám v nešťastí hluchá a slepá, necitlivá. V mene  svojich detí táto zomierajúca matka zdvihla nevídané hnutie solidarity, aby svojim deťom pomohla.

Táto kniha vo mne vyvoláva priveľa otáznikov. Hej, chcem i ja, aby moje deti boli v bezpečí, aby mohli vyštudovať. Zlých časov zažili dosť, moc si prajem, aby zažívali dobré časy.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 18.10.2016

P.S.: .Ach áno, trvajú len veci, ktoré majú farbu života… A láska.

P.P.S:: Nuž, hej, aj takýto srdiečkový balvan som raz niesla z lesa.