otvorene

Táto jedenástka blogov bude o dúhe a jej farbách. O ozajstnej dúhe v žiarivých farbách a príbehoch s nimi spojených. Teda – jedenástka dúhy, čo je to za nezmysel? Veď tá má obvykle len 7 farieb, nie? Obvykle áno, ale ja nemám rada veci „ako obvykle“, to ste už mohli zistiť, však? Takže táto jedenástka blogov bude o jedenástich farbách dúhy, z ktorých nám každá čosi symbolizuje. Bude o svete, ako ho vidím ja.

Dnešný príbeh je teplo oranžový, plný smiechu a pohody. A taká bude aj úžasná kniha, ktorú si dnes spomenieme, plná humoru a ironického nadhľadu, uvoľneného smiechu i hlbokých životných právd. Ako to všetko ide dokopy? Ale veď vydržte, uvidíte…

Oranžová…

Pomarančovo-mandarínková, ako by povedali bystrejšie deti, ktoré nekategorizujú svet okolo seba len jediným naučeným  metrom.

Je to farba teplá, podľa psychológov je farbou optimizmu, sebadôvery, nadšenia a odvahy, tvorivosti, pozitívnej energie, vyvoláva pocit šťastia a radosti. Je aj farbou osvietenia, duchovnosti a je typickou farbou oblečenia tibetských mníchov (aj mojej najstaršej dcéry – žeby preto, že jej kupujem veľa oranžových vecí? Lenže oranžová jej jednoducho pristane, skutočne). Jasné, mám i ja dve mikiny a sveter v teplo oranžovej farbe, jednu z nich dokonca občas nosím i teraz, lebo je Maroškova.

Ja na nej milujem jej hrejivosť. Mám rada teplé odtiene oranžovej. A plne sa stotožňujem s tým, že je to farba duchovnosti – podľa mňa si totiž nemôže každý navliecť oranžovú, bystrú ženu rozžiari, no menej bystrú zvulgárni. Samotný zvolený odtieň oranžovej o tom už z diaľky veľa napovedá…

Čo mi pripomína oranžová…

Symbolizuje mi pomarančovo-mandarínkovú vôňu. Ach, pravdaže, aj jednu z mojich obľúbených kúpeľových vôní, nežne sladkú  –  pomarančový kvet s vanilkou (pokojne by som sem dala i názov toho výrobku, ale ešte by mi admini blokli článok za nedovolenú reklamu).

A samozrejme, oranžový je aj môj shrekovský Kocúr (jeho príbeh – ako som ho objavila na Polceste, putoval so mnou do Bratislavy a odtiaľ ku mne domov, teda už do nášho spoločného domova  – som vám popísala v ktoromsi z predchádzajúcich blogov. A jeho fotografiu som dala aj v blogu V mojom srdci 11. – To je všetko. Je prekrásny, však?).

Ale podelím sa s vami teraz ešte o jednu skúsenosť z tej cesty, keď sme nočným spojom z Polcesty dorazili s Kocúrom do Revúcej a čakali sme do rána na autobus domov. Nikdy, naozaj nikdy si nerobte selfie s Kocúrom o pol tretej ráno na moste nad riekou, tak že v jednej ruke držíte mobil a druhou rukou Kocúra držíte nad vodnou hladinou – ťažko sa to potom vysvetľuje policajtom…

Oranžový príbeh…

Oranžová je farba radosti a hrejivej pohody. Ak som vám sľúbila príbeh, na ktorom sa budete smiať a smiať a smiať bez prestávky (ak samozrejme máte zmysel pre humor a recesiu), uvoľnene a radostne, tak to je práve táto kniha, o ktorej vám teraz poviem.

Už samotný jej názov je veru mnohovravný – volá sa Zabi a zachráň a jej autorom je John Moore. Nie, nie je to žiadny krvák, ako by sme sa mohli chybne domnievať – je to príbeh princa Neodolateľného, ktorý je profesionálnym hrdinom a má v popise práce zachraňovanie princezien na plný úväzok. V príbehu pripomínajúcom Popolušku  – keďže šlo o krásnu nevlastnú dcéru, s ktorou zlá kráľovná kruto zaobchádzala, obliekala ju do handier a nútila ju pracovať v kuchyni – však princ sprvu s jej záchranou zaváhal. Argumentoval, že vždy bol za praktické vzdelávanie mládeže a že nemá v popise práce zachraňovať mladé dievčatá pred domácimi prácami.

Venujem pozornosť skutočnosti, že princ nebol žiadny ťulpas (keďže prirodzenú, nefalšovanú inteligenciu pokladám u muža za rozhodne veľmi pozitívnu vlastnosť). Takže princ Neodolateľný bol rozhodne bystrý, aj napriek svojmu uletenému menu, pretože vyslovil pochybnosť o tom, že by kráľovná ovládajúca temnú magickú moc bola odkázaná poveriť zamordovaním nevlastnej kráľovskej dcéry nejakého drevorubača, ktorý by navyše bol aj informátorom a šíril o tomto svojom poverení reči kade – tade.

Príbeh samozrejme pokračuje ďalej a je veľmi svojrázny. Kniha je plná rôznych magických bytostí – drakov, ktorých treba zabiť, rôznych zlosynov, pobieha tam neľútostná kráľovná, ktorá ovláda magickú moc a čary. Ale aj naozaj, naozaj zlý čarodejník – natoľko zlý, že „nikdy nenapísal maminke, ani keď mala narodeniny, a kedykoľvek si vyberal na trhu ovocie, stláčal ho v ruke tak silne, že si ho už potom nikto nekúpil…“

Princ Neodolateľný sa v knihe vybral zachrániť hneď tri pôvabné dámy Annu, Jitřenku a Rubínu naraz, ale každá z nich pritom s ním mala svoje vlastné plány a navyše – žiadnej z nich sa nedalo veriť ani to, čo by sa na špičku meča vošlo…

Takže tak.

Nie, nie, čítanie tej knihy rozhodne nie je stratou času. Práve pochopenie vážnosti života nás vedie k tomu, aby sme sa dokázali veľa a úprimne smiať, z celého srdca.

Citát z knihy, ktorý sa mi páči…

„Snaž sa na to dívať z tej svetlejšej stránky…“   …“ Iste. Ale ktorú svetlejšiu stránku máš konkrétne na mysli? V poslednej dobe ma postretlo toľko dobrého, že mám trochu problém si vybrať…“

Oranžová záverom…

Nie, žiadna hra na jednu otázku nebude, veď to viete. Ale v jednom z blogov tejto jedenástky predsa len jednu otázku dám.

A čo vám ešte poviem?  No veď vám vravím – neverte mi, ani keď vám vravím, aby ste mi neverili.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 19. 10.2016

P.S.: Ach, áno, môj Kocúr zo slávnej selfie na moste nad riekou o pol tretej ráno