otvorene

„Hlídej si svou stopu…“

                           (Jozef Fišer)

Že nepoznáte Jozefa Fišera? Nič si z toho nerobte, ani ho nemôžete poznať, už totiž dávno nežije. Jozef Fišer bol pekárenský robotník, zomrel ako 50-ročný v roku 1943 v Matthausene. Povedal toho  múdra samozrejme oveľa viac, ako len ten stručný citát v úvode môjho blogu.

Takže dnes o  „hlídaní své stopy v živote“, aj o tom, čo je našou najväčšou silou v živote a ešte i o jednej skvelej knihe, ktorá o osude a našej sile hovorí…

Osud nám prináša do života kadečo…

Niekedy si kladieme otázku, že „prečo práve to a prečo práve nám“… Ale odpovedať si na ňu podľa mňa nemá žiadny zmysel.

Veď bolo by azda lepšie, keby sa niečo podobné stalo niekomu inému? Nie, bolo by to rovnako hrozné – aspoň pre mňa hej, pretože ja som empatik a súcitím s každým, kto zažíva nejakú bolesť.

A keby sa nám nestalo toto, akú inú hrôzu by sme si radšej zvolili? Ťažko pochopiteľné je, že by sme si nejakú otrasnú životnú skúsenosť zvolili dobrovoľne, aby sme sa niečo v živote naučili. V takej situácii si kladieme otázku – „som ja vari až taký debil, že by som sa to nenaučil inak, ľahšie, menej bolestne?“  Odpoveď od nás samých by zrejme hrdo (a hlúpo) znela – „jasné, že nie, stačilo povedať a zvládol by som to ľavou zadnou“…

Ibaže v situácii, že sa vám niečo zlé v živote prihodilo, je vám už takáto úvaha nanič. Zrejme ste sa predtým dostatočne nepoučili, ľahšie stupne  učenia ste prehliadali alebo ignorovali…

Tak to aspoň tvrdia múdre knihy…

Osudové predurčenie…

Život nám postaví niektoré veci – kadejaké úlohy či úskalia – do cesty bez toho, aby sme ich plánovali, chceli, či dokonca pokladali za prijateľné pre seba za určitých okolností.

Jednoducho sa stanú – nemáte na výber z možností. Pretože keby ste na výber mali, ako by ste volili?

Poviem vám úprimne, uvažovala som o tom za posledné dni. A viem, že smrť môjho syna je pre mňa neskutočne bolestná skúsenosť, vymenila by som môj vlastný život za jeho bez zaváhania okamžite. No myslím si, že ešte horšia by pre mňa bola skúsenosť, že by som zabila niečie dieťa ja. Žiť s takým hlbokým pocitom viny, ak má človek svedomie, to by bolo peklo…

Staň sa tým, kým si…

Základnou otázkou je vo vzťahu ku svojmu vnútornému poslaniu, koľko potrebujeme šťastia, koľko sily, vôle, sebadôvery, odvahy a koľko dôvery, či životnej pokory, aby sme to zvládli? A čo nám umožní to zvládnuť, zmysluplne prežiť?

Týmito otázkami sa zaoberá skvelá kniha, ktorú som vám sľúbila v úvode blogu. Volá sa O důveře ve vlastní osud a je od Vereny Kastovej.

Najväčšou silou, ktorú máme, aby sme dokázali zvládnuť individuačnú cestu, je dôvera a odvaha. Hovorí, že uvedomenie si svojej slabosti môže byť v skutočnosti veľkou silou. A hovorí toho ešte ďaleko viac, samozrejme. Uvažuje o našich životných scenároch, na podklade našej obľúbenej rozprávky. Odporúča napísať si tú rozprávku, ako si ju pamätáme. Rovnako si napísať i príbeh (knihu, film), ktoré nás ovplyvnili medzi 13 až 18 rokom a takisto príbeh, ktorý nás ovplyvnil za posledné 2 až 3 roky. A potom o nich pouvažovať.

Záverom…

Múdru myšlienku Jozefa Fišera mám zapísanú v mojom veľkom sivom zošite, do ktorého som si pred dávnymi rokmi písala rôzne citáty a aforizmy. Je jednou z mála, pri ktorej nemám uvedený zdroj, z ktorého som to vypísala, ale to nie je podstatné.

Teraz vám dám jeho myšlienku celú….

„Když ti bude někdy těžko, nebo nebudeš vědět kudy kam, vyjdi na nějaký kopec a podívej se na hvězdy, co je nad námi světů. A pak, až si uvědomíš, jací jsme malí, zase se vrať na ten náš svět a snaž se, aby tu chvíli, co tu jsi, abys po sobě nechal dobrou stopu. Hlídej si svou stopu….“

Elena K. Ištvánová    Predná Hora, 5.11.201

P. S.: Milujem túto spomienku. Sedeli sme chvíľiu na lavičke a potom na zemi v lístí, teplom a šušťavom.