otvorene

„stovky ľudí, ktoré pracujú načierno, 12 hodín denne 27 dní za sebou, bez zaplatenej mzdy…“

TASR, 9.12.2016

Nuž, moji skalní čitatelia, nie je jednoduché písať o tom, čo dnes pomenujem – je mi z toho naozaj nevoľno. Ibaže dobre viete, že pomenovávam veci pravým menom.

Nie, nemýľte sa, prosím, v úvode článku nepíšem o Ugande, ani o žiadnej ďalšej rozvojovej krajine. Toto sa deje v súčasnosti na Slovensku. A ja si kladiem s pocitom zhnusenia otázku, kam sme to až dospeli v tomto štáte. A preto v mojom dnešnom blogu budem uvažovať nielen o informáciách, ktoré dnes medializovala agentúra TASR a sú podľa mňa mimoriadne závažné, ale aj o tom, čo všetko s tým súvisí, a čo by sme mali my občania spraviť…

Takže dnešný blog a jeho téma…

Otrokárstvo na Slovensku…

21. storočie, vyspelá európska spoločnosť, do ktorej sa tento štát hrdo radí (pravdaže, účelovo, podľa potreby našich papalášov – nie v situácii, týkajúcej sa práv ľudí s postihnutím, nie v situácii, týkajúcej sa práv obetí…).

A otrokársky spôsob práce, s porušovaním základných medzinárodných ľudskoprávnych a pracovnoprávnych zmlúv. Podľa medializovaných údajov (priniesol ich napríklad www.hnonline.sk podľa údajov TASR dnes, 9.12.2016) na výstavbe viacerých diaľničných úsekov pracujú načierno stovky ľudí. Pracujú navyše denne 12 hodín, 27 dní nepretržite. Často nemajú vyplatenú ani mzdu, ktorú zarobili.

Dnes to prezentoval poslanec Matovič i v parlamente. Jeho slová potvrdili priami svedkovia tejto podivuhodnej štátnej zákazky, kde sa štát namiesto dôslednej kontroly správa ako spolupáchateľ.

Údajne sa takéto zamestnávanie realizuje cez firmu Tibora Fujaka z Kysuckého Nového Mesta, čo Národná diaľničná spoločnosť kryje a dokonca sa v citovanom článku uvádza, že zástupcovia NDS zastrašovali inšpektorát práce.

Výčitky a nátlak zo strany NDS potvrdil i hlavný inšpektor práce zo Žiliny Rudolf Kubica v reportáži televízie TA3. Životný štýl pána majiteľa firmy údajne nezodpovedá tomu, čo vykazuje v daňových priznaniach – je podľa údajov z článku otázne, z čoho pán podnikateľ zakupuje drahé autá.

Krucinál, krucinál, krucinál, toľko špiny…

Ako to ide dokopy? Ako je možné realizovať také niečo na Slovensku? Nuž jedine tak, že časť ľudí v štáte sú občania, a časť ovčania.

Pretože každý zdravo uvažujúci človek – občan by rozhodne neprehliadal tie zlodejiny, ktoré sa tu dejú a nebol by k tým špinavostiam ľahostajný.

Ibaže, ak si niekto z vás myslí, že veci sa pohnú, ak ich vezme do rúk vyšetrovateľ, prokurátor, súd, tak je to naivný optimista. Na Slovensku pri vyšetrovaní darebáčin totiž všeobecne platí – vyšetrovanie skončilo, zabudnite…

Dá sa to. Lebo ovčania prikývnu poslušne hlavou, že novinári píšuci o špinavostiach sú prostitútky, ľudia dvíhajúci hlas proti darebáčinám sú extrémisti a oni – vzorní ovčania, sú voli(či).

Skutočne som nahnevaná, ako možno v tomto štáte pod taktovkou jednej správnej strany kryť darebáčiny všetkého druhu.

Čo by sme mohli spraviť…

Áno, môžeme premenovať Slovenskú republiku na Slovensku otrokársku republiku a žiť spokojne ďalej, akoby sa nič nedialo. Pod vládou správnej strany hľadieť v ústrety tej správnej budúcnosti…

Alebo sa môžeme, všetci spoločne a rázne, ozvať v mene všetkých tých bezbranných ľudí, ktorých tu niekto proste zneužíva…

Krucinál, kto kedy tento chliev vymetie?

K tomu dám článok zajtra….

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 9.12.2016