otvorene

Múdri by mali meniť svet. Zatiaľ ho však obvykle menia hlupáci. Ts, ts, ts – a je jasné, že ohnivý drak máva krídlami a chŕli plamene.

Takže si povedzme, čo vám chcem dnes povedať…

Za koho dnes kopem…

Za ornitológa, ktorého dotrhali zrejme psi a ktorého dieťa bude celoživotne vyrastať bez otca.

Za všetkých, ktorých psi len za posledné roky u nás pripravili o život. Za všetky obete psích napadnutí – každý rok niekoľko prípadov útokov psov s ťažkými dôsledkami…

Ale kopem i za moju dogu Lorda. Je stále v mojom srdci, hoci je už tak dávno v psom nebi. Kopem i za všetky smutné psie dušičky v útulkoch.

A kopem dnes i za všetkých tých, ktorí majú toľko zdravého rozumu, že si uvedomujú nutnosť konečne riešiť seriózne situáciu s rizikovými psami v mene ich možných obetí, aj psov samotných.

Lebo treba…

Už roky sa po útokoch psov bohapusto tára – a výsledok žiadny. Namiesto doriešenia situácie tak máme ďalšie a ďalšie útoky, ďalšie a ďalšie obete.

Nejde len o sľubotechny o príprave nejakého zákona. Ide o rôzne pseudoanalýzy, ktoré sa po takomto čine vynoria.

Čo je to, prosím vás, za scestnú analýzu, že psi si bránia svoje územie? Veď nehovoríme o útoku na ich dvoroch, tam to možno očakávať, že svoje územie budú strážiť. Hovoríme ale o „túlavých“ psoch, ktorí napádajú ľudí na verejných priestranstvách.

Slová pre múdrych?

Nie je to zbytočnosť, lebo múdri o argumentoch uvažujú. Je zbytočné hovoriť čokoľvek hlupákom, tí neuvažujú a len si melú svoje. v

Slová pre múdrych však ale nespočívajú podľa mňa v sebelepšie myslenom popise toho, ako vyzerá pes predtým ako zaútočí, či ako sa máte správať pri útoku psa.

Schválne som si prešla rady na internete – a ako tieto rady slušne nazvať? Radšej nijako. Rady v štýle „zachovajte pokoj“ sú v takej situácii uletené – bežného človeka zastraší i útok čivavy.

Nápad, ako použijete celú svojho hmotnosť, hlavne kolená a lakte na útočiaceho psa, či nebodaj že psa chytíte zozadu za krk a udržíte ho, kým vám niekto príde na pomoc – určite napísal nejaký muž – cvičiteľ, ale je vhodná naozaj len pre fyzicky zdatného muža. Udierať psa zadnej strane krku palicou –  vážne by ste si na to trúfli? A odkiaľ vezmete palicu, nosíte ju stále so sebou?

Jediný nápad, ktorý by bol ako-tak pre bežných ľudí je použiť na útočiaceho psa silný prúd studenej vody, ak je taká možnosť dostupná.

Takže aké sú rady pre múdrych z môjho pohľadu?

Zvoľte si samosprávu v obci či meste, ktorá bude chrániť vás, občanov.  Načo sú vám ľudia, ktorým sa poskladáte na plat a oni namiesto nekompromisných opatrení na vašu ochranu budú zatvárať oči pred tým, ako niekto zarába prazvláštnym „chovom“ psov na problém.

Obec či mesto môže nastaviť pravidlá chovu psov jasne. A takisto by ich mal nastaviť štát – konečne. V súčasnosti musíte majiteľovi preukázať úmysel ublížiť. Dokonca sa rozlišuje neúmyselné ublíženie vedomé a nevedomé – lenže aký význam má takéto rozlíšenie pre vás ako obeť? Žiadny. Je to len neobhájiteľná ochrana práv páchateľa na úkor práv obete. Pretože ak niekto chová psa, musí niesť zodpovednosť za všetko, čo pes urobí, alebo čo by mohol spraviť.

Majiteľ je zodpovedný za to, že sa jeho pes bude k ľuďom správať slušne.

Ak jeho pes – a je jedno o aké plemeno ide – je agresívny, potom majiteľ výcvik psa nezvládol. Je však pravdou, že sú plemená psov, u ktorých „zlá výchova“ narobí okoliu viac problémov – určite z  hľadiska sily útoku je väčšou hrozbou zle vychovaný pes bojového plemena, ako maltézak či  čivava. Pokladám u nich za potrebné overiť kompetetívnosť majiteľa vlastniť psa a starať sa o neho primerane po všetkých stránkach. Lebo tak ako nestačí porodiť dieťa a potom ho zavrieť kamsi do pivnice, kým dorastie, nemožno to spraviť ani so psom.

Argumenty psíčkarov, že majú vycvičených psov a ako netreba kontrolovať, či všetci majitelia výcvik svoj psa a starostlivosť o neho rovnako dobre zvládajú, sú podľa mňa o ich pohodlnosti. Preboha, veď ide o ľudské životy!

Výchova láskou a zodpovednosťou…

Áno, mali sme chovnú stanicu kolií, keď som bola dieťa – ale za päť rokov sme šteniatka mali dva razy. A tých 5 psov, ktoré sme mali, malo denne starostlivosť niekoľko hodín – prechádzky, česanie, atď.

Áno, kúpila som si dogu, ktorá napadla majiteľa a Loušovi som tým zachránila život. U nás nikdy nikomu neublížil a bezproblémovo žil v domácnosti s mačkami, na dvore sa prechádzal medzi hydinou. Denne sme aspoň dvakrát vyrazili na hodinovú prechádzku a nikdy by som ho nenechala bežať voľne ulicou po dedine vedľa seba. Vždy sme šli pripútaní – reťaz som mala omotanú okolo pása.

Ako bude prípad pokračovať?   

Majiteľ psov sa nedokázal zachovať ako chlap a zababušil si tvár (aký to rozdiel od otca, ktorý vystupoval v prípade odpojenia syna od prístrojov, ten sa za nič neskrýval). Čo ten chlap padol na hlavu? Je predsa absurdné, aby niekto „zachraňoval hŕbu psov z ulice“, vláčil si ich do dvora a kŕmil ich surovým mäsom. Pred čím ich zachránil a aký život im poskytol? Ktorému z nich sa stihol takýto majiteľ venovať aspoň hodinu denne prechádzkou?  A ako je možné, že psi pobiehali voľne, opakovane, no ľudia čušali a nikto to neriešil?

Ako bude prípad pokračovať? Čo myslíte – koľko takýchto majiteľov bolo odsúdených na Slovensku nepodmienečne za smrť človeka, zavinenú ich psom? Nevykrútili sa náhodou všetci, vďaka pochybnej legislatíve, ktorá preukáže, že šlo o neúmyselnú a nevedomú situáciu zavinenia… Podmienečný trest, A mŕtva obeť sa už brániť sama nedokáže…

Čo záverom…

Múdri by mali meniť svet. Zatiaľ ho však obvykle menia hlupáci. Aj pri riešení problémov s útokmi psov to doteraz tak bolo. Zmeňme to konečne…

Elena K. Ištvánová    Predná Hora, 17.1.2017