Ostrý dych horského vetra, zasnežené vrcholky kopcov v diaľke a čerešňové stromy všade okolo nás.
No hej, Brdárka.
Nekvitnú ešte čerešne, pravdaže, no je to miesto, kde moje srdce spieva.
Ozaj, čerešne, zauvažovali sme o nich – sme ako tie stromy, život nám oláme konáre, no i tak môžeme ďalej rásť, ak nájdeme v sebe na to silu.
Konštelačku som stavala uprostred prírody s mojou dávnou známou a vietor mi rozvieval dlhé čierne šaty i pončo. Slzy i smiech nás sprevádzali.
Premrznutá som sa nakoniec zabalila do béžového kabáta a posledným pohľadom som sa rozlúčila so stráňami plnými tmavých hláv čerešňových stromov.
Čerešne, kedy rozkvitnete – zašepkala som.
To vie len vietor, zavial mrazivým dychom pobavene.
Pieseň Waldemara Matušku mi hlavou potom vírila
Dejte mi stéblo a já budu rád
i stéblo je záchranný pás.
Dejte mi flétnu a já budu hrát
a zpívat a ptát se vás…
Spomínate si na ňu? To ví jen vítr, ten vítr kolem nás…
A hej, dva malé srdiečkové kamienky z Brdárky so mnou dnes domov doputovali, v realite oveľa krajšie a krehkejšie ako moja fotka
Tak vám i sebe prajem, aby čerešne na Brdárke zakvitli čoskoro…
Dovtedy aspoň malý spomienkový pohľad na kvitnúcu Brdárku…
Ach, áno, tu sme strávili dnešok, v objatí kopcov, stromov a dychu vetra…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty