otvorene

Obetavosť – slovo z dávnych čias. Čo znamená byť obetavý a aký má obetavosť zmysel v našom živote? Sme my sami obetaví? A prečo obetavosť pokladám na Ceste líšky za moc a moc dôležitý krok? No o tom všetkom budeme uvažovať a rozprávať v mojom dnešnom blogu.

Obetavosť – čo to je…?

Takže, pouvažujte na úvod – čo znamená pre vás obetavosť, byť obetavý?

Podľa synonymického slovníka znamená toto slovo schopnosť nezištne konať, zrieknuť sa niečoho v prospech iného, nesebectvo.

Z môjho pohľadu je obetavosť schopnosť spolupatričnosti, súdržnosti a zdieľania. Sú to pre mňa hodnoty, ktoré si mimoriadne vážim. Sú prejavom mravnej zrelosti a našej dospelosti. Nezrelý človek hľadí na všetko cez seba a svoj prospech, je egoistický. Dokáže iba brať, a nie aj dávať. Len hodnotovo zrelý, vnútorne silný a úprimne milujúci človek sa správa obetavo, zdieľa s nami dobré, ale i zlé časy, a je schopný byť súdržný.

Vo svorke to tak chodí…

Obetavosť sa silne spája s rodinou, blízkymi ľuďmi… Tam by vzťahy nemali byť postavené na našom egocentrizme, povyšovaní svojich záujmov nad záujem spoločný. Pretože stratégia „já, já, já, jenom já“ zaručene ničí blízkosť a vytvára odstup od ostatných ľudí.

Obetavosť – prejavovaná súdržnosť a zdieľanie – blízkosť medzi ľuďmi buduje, pretože schopnosť správať sa obetavo je základom lásky. Ak niekoho naozaj milujeme, sme schopní spraviť pre neho viac ako sami pre seba. Zdieľame s ním radosť i bolesť. Je to „živý vzťah“ – dobrovoľný a slobodný vzťah dvoch ľudí, naplnený láskou, dôverou a vzájomnou odovzdanosťou (to znamená „byť pre iného“, dávať sa do vzťahu celý, bez rezervy a zadných dvierok), a to v každej chvíli.

Pretože „vo svorke to tak chodí…“ (jasné, Diegov citát z mojo-maroškovej obľúbenej Doby ľadovej 1.).

Hej, vo svorke to tak chodí…

Obetavosť sa dnes veľmi nenosí…

Kedysi bolo symbolom obetavosti materstvo, no dnes už i matkám spoločnosť nabíja do hláv, aby svoj život neobetovali pre deti a „sebarealizovali sa v práci popri materstve“. A tak uštvané lietajú medzi prácou a starostlivosťou o rodinu.

Ja sa na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu dívam nie ako na „obeť“ matky, ale na jej významnú a cennú životnú rolu. Matka ňou neobetuje, ale získava. Je pravdou, že materstvo a materská starostlivosť je náročná a aj spoločensky dlhodobo nedocenená. Už pred desaťročiami medzinárodné inštitúcie poukazovali, že domáca práca a výchova detí je prácou potrebnou a prínosnou pre spoločnosť, a mala by byť spoločnosťou zaplatená.

V skutočnosti je podľa môjho názoru v pozadí tohto „šľachetného sebarealizačného úmyslu“ spoločnosti voči ženám – matkám smutná skutočnosť, že nie je v spoločnosti veľa rodín, ktoré dokážu vyžiť z jedného príjmu. A tiež aj druhá skutočnosť – rovnako smutná – že spoločnosť oslabuje vplyv rodiny a rodinné putá dlhodobo, pretože jej vyhovujú slabí jednotlivci, bez silného zázemia rodiny, takých možno ľahšie využívať a zneužívať. Práve preto spoločnosť tlačí do popredia individualistické hodnoty, sebapresadenie, „schopnosť byť úspešný“, „zodpovednosť za seba“.

Apoštol Pavol a Ježiš…

Obetavosť znamená aj účasť s inými, pohľad na ich životnú situáciu ich očami a ochota im nezištne pomôcť. V histórii ľudstva bola z etického i morálneho hľadiska bola táto vlastnosť mimoriadne cenenou i žiadanou, pre prežitie ľudského spoločenstva významnou.

Súcit s trpiacimi, postihnutými, slabými by pre nás mal byť samozrejmosťou, v tomto smere nám veľkým vzorom mohol byť Ježiš – bral ich takých, akí boli, a nikdy ich nepokladal za menejcenných. Podobne apoštol Pavol, ktorý povedal o schopnosti súcitiť (a teda aj zdieľať) „radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi…“ Pravdaže, pokiaľ nedokážeme súcitiť, nedokážeme s tým druhým nič zdieľať. Aj keď – niekedy sme súcitní, ale máme strach zdieľať, pretože zdieľanie je o „pevnom objatí“ – takej intenzívnej blízkosti, že pri nej musíme rozpustiť svoje vlastné hranice voči svetu a druhému človeku. Iba málokto má na to odvahu.

Dokázal sa tak správať „veľký snílek“ František z Assissi, hlboko súcitný a zdieľajúci, s jeho nekonečne láskavým srdcom voči chudobným i voči zvieratám… Aj on, podobne ako ja teraz, obetavosť spájal s odvahou a láskou (k nemu sa niekedy vrátim v  blogu, bol to naozaj úžasný človek).

Bojovali za vlasť…

Kedysi sa hovorilo o obetavých hrdinoch, ktorí v časoch vojny položili životy pre dobro všetkých. Spomínam si na svoj čas detstva  chodievali sme na základnej škole pri rôznych výročiach do kina a premietali nám práve takéto filmy.

Ibaže po roku 1989 sa pohľad spoločnosti stal skôr parodický – ruské filmy a ruskí hrdinovia sa stali nevítaní. A teraz spoločnosť žne, čo zasiala. Mladí muži u nás hromadne chodili na vojenskú správu vzdať sa tej „cti“ bojovať za vlasť.

Ja im to rozhodne nemám za zlé, majú pravdu. A mám na svoj názor dva dôvody.

Jedným z nich je skutočnosť, že väčšina mladých mužov u nás nemá žiadny vojenský výcvik a v prípade nejakého konfliktu si skutočne neviem podaktorých predstaviť, ako by „bojovali“.  Česť výnimkám, ktoré nacvičujú kdesi po lesoch.

Druhý – a hlavný – dôvod je však ten, že brániť sme ochotní to, čo je pre nás cenné. Takže všetky naše doterajšie vlády by si mali vstúpiť do svedomia, ako sa im za štvrťstoročie podarilo v národe vyvolať pocit, že ľudia namiesto nadšenia zo slobody si chcú radšej zhnusene odpľuť nad tým, čo sa v slovenskej spoločnosti deje.

Predstava o povinnej vojenčine opäť raz pre všetkých, dokonca tuším že i pre ženy, v súčasnosti zvažujú Česi, u nás by veľa nadšených zástancov nenašla. Ja prvá by som bola proti.

Bezmenní hrdinovia…

Jasné, aj v dnešnej dobe sa sem – tam nejaký bezmenný hrdina objaví, zachová sa obetavo.  Zväčša je to vo vypätých, náročných životných situáciách – v Černobyle po výbuchu reaktora boli hrdinovia, ktorí znižovali riziká výbuchu za cenu vlastného života. Hasiči a záchranári takto často obetavo nasadzujú svoje životy.

No ja za obetavosť, hrdinstvo pokladám i bežný život, ktorý ľudia žijú čestne a zodpovedne.  Poznám mnoho ľudí, ktorí sa obetavo starajú o svojich blízkych – postihnuté či inak závažne choré deti, bezvládnych rodičov či partnerov. Zachovať sa obetavo raz v zložitej situácii môže byť hrdinské, ale žiť deň za dňom v ťažkej životnej situácii a neutiecť od svojej zodpovednosti, to pokladám za oveľa väčšie hrdinstvo a pravú obetavosť.

Záverom…

Stáva sa, že si význam niečoho uvedomíme najjasnejšie, ak nám to v živote chýba, život je múdry učiteľ.

Tak je to i s pochopením, aká cenná je schopnosť byť obetavý, zdieľajúci, súdržný u partnera, ktorého si volíme pre život. Je to neporovnateľne viac ako výzor, tituly, majetok, postavenie, oveľa viac než čokoľvek iné, lebo práve schopnosť zdieľať a byť súdržný, obetavo a pevne stáť pri sebe v dobrom aj v zlom, je podstatou blízkosti a pravej lásky.

Hej, vo svorke to tak chodí…

Krok č. 8 na Ceste líšky nám hovorí – „buď obetavý“.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 5.2.2017