otvorene

Dnes o radostnení. A o dúhe a jej dvoch stranách. Aj o tých, ktorí tou búrkovou stranou dúhy šli – a moc im prajem tú slnečnú stranu. Aj o tom, že čo dnes radostní mňa…

To všetko v mojom dnešnom blogu.

Na slnečnej strane dúhy…

Tento blog som chcela pôvodne písať 24.2., skončila som pri nadpise, pretože som cítila, že musí počkať a dala som inú tému. Moja intuícia ma nesklamala – ako vždy. A dnes tomu rozumiem, že prečo.

Je to vždy tak, s tou mojou intuíciou. Viem, ako veci majú ísť správne a len by som sa ňou mala stále riadiť (lebo ak veci nerozumieme hneď, mali by sme ich len správne spraviť a samé sa nám neskôr osvetlia, že prečo to tak je správne). A no dobre, pravdu, Elena – takže niekedy to nerobím tak preto, lebo som tvrdohlavá ako mulica a vzopriem sa aj osudu (ale naozaj už iba niekedy, pracujem na tom).

No, poďme k tej dúhe.

O dúhe a živote…

Dúha má dve strany – tou jednou je ešte ponorená v temnote búrky, tá žiari sýtymi farbami. Ta druhá strana je na slnečnom brehu a jej farby sú tam jemnejšie.

Ach, hej, je to symbolika nášho života, aj ten máva stranu búrkovú i stranu, kde nás hreje slnko. Vo chvíľach, keď stojíme v temnote búrky, si oveľa viac uvedomujeme farby dúhy a milujeme ich.

Práve v takých chvíľach vidíme mnohé veci inak ako predtým. Práve v takých chvíľach doceníme možno zdanlivé maličkosti, ako keď sa niekto spýta s úprimným záujmom – „no, tak ako to dopadlo včera“?

Ach, hej, včera. No, pracovné prehodnocovanie som mala včera na Polceste (teda, v BB). Možno aj stresom pred tým prehodnocovaním, možno na mňa teraz tak pôsobí Polcesta, neviem, ešte dnes z toho včerajška cítim únavu. A naozaj som počula dnes tú otázku. A moc si cením, že existujú ľudia, ktorí dokážu pomáhať druhým nad mieru svojho osobného pohodlia, zavrieť na celý deň vlastný obchod a … Hej, naozaj existujú takí láskaví ľudia, ktorí nezištne myslia na iných. Je to tak, Boh nám vždy pošle do cesty nejakého anjela, keď potrebujeme pomoc…

A áno, aj ja sa snažím radostniť nezištne.

Poznáte slovo radostnenie?

Znamená, že sa tešíme s inými, ak sa im niečo darí, že im to úprimne prajeme. Každý z nás má niečo či niekoho, kvôli čomu sa v živote môže radostniť. Je to pre nás veľmi osobná výpoveď o tom, že svet je krásne miesto, napriek všetkej bolesti a utrpeniu…

Dnes vám prezradím niečo z toho, čo radostní mňa…

Priania dobra…

Neprajem nič zlé žiadnej živej bytosti, to som pochopila, aj úprimne prijala.

No sú ľudia, na ktorých často myslím. Niektorí z nich sú moja rodina, iní nie – sú to skrátka ľudia, ktorých mám uložených hlboko v mojom srdci. A úprimne im vo svojich myšlienkach prajem dobro, šťastie, radosť

Ale radostnia ma i neznámi ľudia. Napríklad dnes ma radostní Mélanie Ségard. Meno tejto dievčiny práve dnes preletelo médiami, a ja jej prajem úspech. Stáva sa hlásateľkou predpovede počasia v televízii vo Francúzsku.

No a čo poviete si, čo je na tom? No veľa, ona má totiž Downov syndróm, je postihnutá.

Kým na Slovensku sa ľudia s postihnutím nevedia dostať poriadne ani do daktorých škôl či nemocníc, vo svete sa k takýmto ľuďom správajú s úctou a dávajú im šance.  Pritom – ak by sme zrátali náklady, ktoré naša spoločnosť vynaloží mesačne na jedného vraha v kriminále a na opatrovateľa dieťaťa s postihnutím, je to riadny nepomer v prospech  vrahov.

Takže, veľa šťastia, Mélanie, v Tvojej novej práci.

Myslím si, že by bolo fajn, keby aj u nás takíto ľudia dostali šancu. Čo zlé by sa napríklad stalo, keby namiesto dámy v mini s výstrihom predniesol predpoveď počasia pán na vozíku? Sme skutočne takí prízemní?

Keď už som vám o sebe dnes toho toľko prezradila…

Ach, dnes mám takú nostalgickú náladu, že vám ešte prezradím k téme niečo o sebe. Naozaj veľmi osobné. Poviem vám o niekom, na koho často myslím.

Počkajte, až tak osobne nie – je to skupina ľudí. Sú hlboko zapísaní v mojom srdci podobne ako ľudia s postihnutím. Hej, sú to Indiáni. Majú jedinečný jazyk, kultúru a s pokorou prijímam indiánsku filozofiu – s hlbokou úctou k životu, láskou k prírode, prepojením so svetom a načúvaním intuície. Mám s nimi hlboké prepojenie z minulého života – a moc, moc, moc sa teším, že aspoň čiastočne im USA vyrovnali historické krivdy. Skutočne sa tým radostním už tri roky. V 2014 im priznali súdy odškodnenie viac ako pol miliardy dolárov za krivdy USA na kmeni Navajo. Zrejme rozumiete, že tá suma nie je na tom podstatná.

Viete, toto sú pre mňa oveľa dôležitejšie správy, než hŕba prízemností, ktorými nás zaplavujú médiá deň za dňom. Ako úradníci ryžovali neoprávnene odmeny, akí darebáci stoja za ryžovačkami okolo elektrární, atď. Akoby sa celý náš život zmenil len na zažívanie a sledovanie darebáčin v jednom kolotoči, potom je ťažké dôverovať niekomu.

A tak sa snažím často namiesto brodenia sa tou špinou radostniť. A v takých chvíľach si často spomeniem práve na to, že Indiáni kmeňa Navajo dostali odškodnenie za krivdy. A som tomu rada.

Hm, hm, hm – toto bolo naozaj veľmi hlboko osobné.

A hej, máte pravdu, ak ste pochopili, že sa radostním preto, lebo som teraz veľmi hlboko, hlboko, hlboko smutná.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 9.3.2017