otvorene

Niekedy nám od Zámeru sveta prichádzajú odpovede veľmi rýchlo, ak ich vieme pozorne vnímať. Ja som tú moju odpoveď dostala dnes večer, keď som sa vracala z práce. Vkročila som do autobusu a spieval Asaf Avidan – One Day – Reckoning song. Neskutočne mi to pomohlo.

Takže, hej, dnes zasa raz o synchronicitách.

One Day – Reckoning song…

Čo mám s tým Asafom Avidanom? Ach, milujem tú pieseň, mala som ju ako zvonenie v mobile už dlho, dlho, dlho. Naozaj hodne dlho. Páči sa mi, pretože je v nej moc a moc srdca.

Prezradím vám teraz niečo o sebe. Som vizuálny typ, môj dominantný analyzátor je zrak. To znamená, že si viem najintenzívnejšie privolávať spomienky zrakové – v dobrom, aj v zlom.

A tak aj teraz pred vnútorným zrakom vidím takéto prestrihy – jedno letné popoludnie. Aj jesenné popoludnie. Ako vždy. Sedávali sme s Maroším v parku na lavičke, on držal v ruke môj mobil a dookola šla táto pieseň. Sem-tam sme dali prestrih na schellingrovky – Ovečku, alebo Šípkovú Růženku, ale tie ho nijako neočarili, a tak mi ich zakaždým cenzuroval. Mobil mi vzal z ruky, jemne, ale jednoznačne. Keď sme sedeli na zemi v parku a sypali sme si skalky, tak nemohol držať mobil, lebo vedel hýbať len jednou rúčkou. Vtedy ma chytal za bradu a prstom mi otváral ústa, aby som spievala. Vždy len keď sme boli sami dvaja v parku alebo doma, tak som mu spievala tú našu pieseň, poznal ju ešte pred narodením. Bola to jedna ruská pieseň – Ech, dorogi, pyľ da tuman… – je vlastne hodne symbolická.

Je o cestách a prachu víriacom sa na nich, o tom, že nepoznáme svoj osud a môžeme zomrieť uprostred stepí. A hej, pieseň končí tým, že „…na tých  nekonečných cestách stále za nami hľadia oči blízkych…“

Je to tak…

Maroško by mal teraz v lete osemnásť rokov. Mala som za tieto tri dni obrovskú krízu, vlastne najväčšiu vo svojom živote. Ďalej na túto tému v tejto chvíli nebudem písať, zvyšok dám v zajtrajšom blogu.

A tak čo ešte dnes?

Kadečo. Rodičovské združenie najmladšej dcéry, kam som musela vybehnúť. Na otočku z Košíc pribehla stredná dcéra a ráno ide späť. A najstaršia dcéra dostala zhodu z diplomky 1,18 percenta. Krásny výsledok, som na ňu hrdá. Ani neviem, či viac  tú jej nízku zhodu, alebo na jej zmysel pre humor, vtipnosť – spravila popoludní obrázok, v ktorom parodovala až patologické zháňanie zhody v záverečných prácach, ktorým robia pohon na študentov –

Dievčina na obrázku hovorí, že jej v kontrole originality našli zhodu s knihou od Evity, jedálnym lístkom UPJŠ a manuálom od televízora…

Ach, áno, aj to bol dnešný deň…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 25.4.2017