otvorene

Domov je čarokrásne slovo. Je to miesto, kde sa tešíte tak, že zapadnú dvere a svet skončil. V mojich predstavách je to také rodinné hniezdo – miesto pohody, bezpečia a lásky. A hej, pravdaže, je to aj hlboké puto.

Takže dnes o domove a o tom, že sa do neho vraciame s tancujúcim srdcom – ako ja dnes, z nemocnice po piatich dňoch…

Domov…

Znamená pre vás slovo domov toľko ako pre mňa? Čo sa vám pri tomto slove vynára?

Domov je pre mňa komplexný pojem – je to úplne konkrétny priestor, a pravdaže je aj o ľuďoch, ktorí sú v domove spolu. Tých by mali spájať pevné putá vzájomnej lásky a súdržnosti, mali by sa navzájom podporovať a chrániť. K domovu môjho detstva ma viaže mnoho úžasných spomienok, pestrofarebne žiaria, pretože domov je aj o spomienkach.

K slovu domov mám obrovskú úctu. Hlboko, hlboko, hlboko ho mám zapísaný v srdci, neviem o ničom, čo by mi domov dokázalo nahradiť. Hej, som rodinne a domácky založený človek, milujem domácu pohodu a rodinné tradície – napríklad musieť tráviť Vianoce mimo domova by pre mňa znamenalo úplne ich zničiť.

Odchody z domova ma nikdy netešia. Niekedy nariekam nahlas, niekedy plačem len ticho vnútorne, ale nariekam zakaždým. Domov ma pripútava kotvou srdca pevne, naozaj pevne.

Domáca strava…

Milujem domov, jeho farby a vône, domácu stravu.

Jasné, zrejme každá rodina má obľúbené tradičné domáce jedlá. Niekedy v tejto jedenástke napíšem ešte aj o tradičných jedlách mojej rodnej obce aj rodiny, ktoré si nesiem ako spomienku z detstva.

Doma v súčasnosti rada varím zeleninové jedlá – a ak teraz ohŕňate nos nad týmto výrokom ako „výsostní mäsožravci“, tak len preto, že ste nikdy neochutnali napríklad moje „čili kon karne“ (je naozaj bezmäsové a naozaj pikantné), alebo nejakú moju fantazijnú zeleninovú polievku (napríklad moja špargľová polievka pred týždňom bola zlatožltá, jemne pálivá – pretože na druhej strane o mne musíte vedieť, že ja ako typický Vodnár varím „od oka“, nemeriam presne receptovo a rada aj pri varení tvorím. Spomínam si na situáciu z dávnych čias – to som bola ešte slobodná a v úvode pracovnej kariéry, kedy bol na prázdninách môj brat Fero. Varila som mu večere a on sa potom aj doma od mamy domáhal španielskej omelety, či guláša od protinožcov – a márne, pretože som netušila, čo všetko som do tých jedál dala, menili sa deň odo dňa).

Ach, pripadám si ako Betty Bardová…

Hrdinka mojej obľúbenej knihy Čo život dal  a vzal sa vrátila z liečby TBC po roku do svojej milujúcej a radostnej rodiny. Ja som síce bola preč len 5 dní, no moje radostné deti sa postupne vracali domov po mne (prostredná Svetlanka z Košíc, kde si bola vziať z intráku časť vecí domov, prišla po 19,00 a najmladšia Jazmínka po 20,00 zo školského výletu na Oravu). A potom mi štebotali jedna cez druhú – a ja som sa vytešovala zvuku ich hlasov, ktoré mi zneli ako strieborné zvončeky…

V popradskej nemocnici…

Majú to tam pekné, čisté, všetko na oddelení fungovalo. A nemyslím tým len prístroje – naozaj profesionálne sa správali aj zamestnanci. Každá jedna sestra popisovala pri výkone pacientom čo práve idú robiť a robia, správali sa empaticky, všetko to fungovalo ako presne idúce hodinky. To isté obaja mladí a šikovní lekári, s ktorými som sa stretla, pracovali rýchlo a s prehľadom – dobre to tam ten pán primár riadi. Poviem vám – tak keby to takto vyzeralo vo všetkých slovenských nemocniciach, mal by minister zdravotníctva byť na čo hrdý.

Z nudy a v nočnom čase pri bolestiach som si pozerala stránky, čo moje dve mladšie dievčatá i sestra facebookovo sledujú. No nejako ma to neočarilo, kopa vulgárností a primitívnych hlášok tam, je, radšej by som bola keby sme sa vrátili do čias „pred facebookom“. To ja si radšej čítam, aj v nemocnici som mala so sebou knihu – prekrásnu, volá sa Divočina. Jasné, presne o putovalí prírodou, ktoré podnikla po smrti mamy jedna žena v Amerike.

Nuž, poviem pravdu – cítim teraz dych osudu…

Osud či Zámer sveta  má jasno, ako nám rozdáva karty. Ukazuje nám, ako veci majú správne ísť. Ak sa mu vzpierame, nájde si spôsob, ako nám vysvetliť veci ešte raz, či ešte pevnejšie ukázať, že to s tou cestou myslí vážne. Poučí nás. No zrejme ja som nebola dosť pokorná (poviem rovno – viem, nebola som, a to úplne vedome, tvrdohlavo), pretože som síce nahliadla, ako by veci správne mali byť, ale potom zapracovalo moje zranené Ja a povedala som si urazene – Nie, nedám si ubližovať, nechcem to takto, ani za nič.  

A rozhodla som sa pustiť do vlastnej verzie príbehu. Plánovala som, že pôjdem putovať lesom, hm, dokonca dva razy – najskôr cvičné dva-tri dni v lesoch v rodnom kraji, a potom spravím definitívu od výročia synovej smrti, ďalšie plány v rámci nej tu radšej nepomenujem. Ibaže všetky moje pokusy osud seká. Najprv sa mi zosypalo toľko pracovných povinností, že žiadny týždeň za celý ten čas by som nenašla ani  tie tri voľné dni na tú prvú krátku cestu do lesa. No celé zle. A keď som si vymyslela kreatívnu náhradnú verziu, tak ma osud sekol radikálne. Hodne silne ma zložil. Strávila som päť dní v popradskej nemocnici – vrátila som sa dnes podvečer.

Osud má skrátka so mnou ešte nejaké plány, ktoré sa s mojimi zjavne nezlučujú. Dáva mi jasne najavo, že si nepraje, aby som do toho lesa vyrážala. No teraz som spokornela, načo sa mu pätiť, aj tak príde, čo má prísť. Nech veci plynú, ako majú…

Elena  Predná Hora, 12.6.2017