otvorene

Rodný kraj je slovo, ktoré leží každému z nás hlboko v srdci. Kým s vlasťou a vlastenectvom je to podľa mňa nie také celkom zrejmé, identifikácia nie je natoľko silná, u rodného kraja je to u väčšiny z nás láska celoživotná.

Miesto, kde sme sa narodili a prežili čas detstva sa nám hlboko vryje do srdca.  O rodnom kraji a o tom, ako sme s ním hlboko prepojení, pouvažujem v dnešnom blogu.

Rodný kraj…

Nie všetci v rodnom kraji prežijeme celý život. Niekedy z neho odchádzame kamsi za prácou, láskou, či v rámci rôznych iných životných okolností. Usadíme sa niekde inde, časť života trávime v „cudzine“, ktorá nám postupne vrastá do srdca a zapúšťame v nej svoje korene viac či menej hlboko.

Rodný kraj však nesieme ukrytý kdesi v sebe, stále je s nami…

A čo je rodný kraj?

Nie, nie sú to iba lúky a hory, dôverne známe miesta. Sú to i ľudia, ktorých poznáme „len tak od videnia“.

Mne sa stáva, že sa mi prihovoria ľudia v autobuse, keď cestujem pozrieť domov k mame – i po dlhých rokoch, ako som odišla z rodného kraja. Bolo to ešte v čase, kedy som študovala na vysokej škole, to som bývala doma málo a po skončení vysokej školy som odišla za prácou, usadila som sa na Prednej Hore.

Ste tiež stále „súčasťou sveta rodného kraja“?

Zmeny…

Je to zvláštny pocit, také návraty do rodného kraja s odstupom času. Kráčame vo svojich spomienkach miestami, ktoré kedysi boli a už nie sú. Pobiehame v nich ako dieťa prašnou ulicou rozpálenou letom, briežkom od školy na breh potoka, vtedy ešte živého a radostného… Nesieme z obchodu kanvičku s mliekom, v ústach cítime chuť vanilkovej, kakaovej či punčovej zmrzliny. Raz za čas sa v obchode objavila i zmrzlina pistáciová, tým sa stala  pre nás deti mimoriadnou.

Letný dedinský podvečer, kravy idúce dedinou z paše, dodnes mi znie v ušiach cengot ich zvoncov. Ľudia ich vyčkávajú na priedomí, dedina šumí debatou. Hrkotavý autobus  – okrúhly ako chrobáčik –  trpezlivo zastane na ceste a stádo kráv ho pomaly obchádza, kým si to bude môcť zamieriť do neďalekého mesta Svit. Nikto nikam neletí, čas plynie pohodovo a deň sa schyľuje k svojmu zmysluplnému záveru. Ach, áno, v takýchto chvíľach si uvedomujeme, ako sa životné tempo spoločnosti od tých čias zrýchlilo a ako nás tlačí náhliť sa stále kamsi, hnať sa za niečím, podávať výkon…

Skladáme úlomky spomienok do skrine svojho života, v poličke s názvom rodný kraj…

Rodnokrajovo…

Fúha, pri ceste autobusom k mame mi spomienky lietajú do dávnych čias. Dobrodružné brodenie sa potokom, ktoré som milovala. Zbieranie konvaliniek – kytica z nich potom omamne voňala v obývačke dlho, dlho. Sobotňajšie výlety na lúku pod Kolombiarkom, s do zlatista opekanou slaninkou a špekáčikmi, s kuraťom pečeným v alobale či so živánkou – mama a krstná mama ju vyťahujú zo žeravého popola…

A hej, pravdaže, aj lezenie v kameňolome s bratmi.

Poučenie…

Prezradím vám príhodu z mojej mladosti – a prezradím vám zároveň aj to, že mám strach z výšok i bleskov.

Takže liezť v kameňolome, len tak bez istenia, je v takej situácii nápad nie príliš rozumný. A ešte hlúpejšie je sa pozrieť v takom prípade počas lezenia nadol. Ja som to spravila vo výške zhruba dvoch tretín steny. A keďže sa blížila búrka, bratia ma motivovali práve tým k rýchlemu lezeniu. Nepomohlo, búrku (bolo to našťastie len zopár bleskov, no rachot hromu sa rozliehal kameňolomom neskutočne) som prečkala – a nepohla som sa ani o centimeter. Bola som ochotná sa spustiť späť, nadol, čo bol úplne šialený nápad a určite by neskončil dobre. No hore ani za nič, ani o centimeter už nie vyššie, ani keby ma brat držal za ruku, nie, nie, nie, nijako.

Ako som z tej steny nakoniec odišla? No predsa do strany, preliezla som akýmsi zázrakom na  ľavú stranu, úplne na kraj a až na zatrávnený svah, kadiaľ som postupne zliezla nadol.

Poučenie z príbehu je jasné – nikdy, naozaj nikdy so mnou nelezte v kameňolome…

A, pravdaže, poučenie z príbehu je aj to, že človek v živote skôr či neskôr musí i zlé situácie, ktorých riešenie odkladá, nakoniec nejako riešiť.

Záverom…

Rodný kraj sa uložil v mojom srdci hlboko. Až tak hlboko, že tie prvé tri dni putovania lesom som mu chcela venovať – alebo sebe?

Dáme – nie, nie, nie, otázku nedáme – dáme spomienku, ktorú mám spojenú s rodným krajom v tejto chvíli…

Je večer, zimný večer, ticho sneží a dedinou sa rozliehajú kostolné zvony…

Elena  Predná Hora, 15.7.2017