otvorene

Ticho, ktoré vás zaplaví zvukmi. Vôňa, ktorá sa triešti na tisíceré vône. Farby nekonečných odtieňov.

Okamihy, ktoré sa strácajú v pocite úžasna.

Hej, to je les.

Sľúbila som v minulom blogu, že o lese v tejto jedenástke článok dám. Tak prečo nie dnes?

Les…

Slovo, ktoré je mnohovýznamové. Pre niektorých ľudí je len úžitkové, plné drevnej hmoty, lovnej zvere, pilčíkov a lesných plodov. Ulamujú konáre, rozkopú mravenisko či muchotrávky. Spokojne zahodia smeti kdekoľvek.

Často sa lesa boja, musia prehlušovať reč jeho ticha krikom, hlasnou hudbou, za každým stromom vidia medveďa, vlka, či inú hrozbu.

Raz som už spomenula v mojom blogu veršovanú rozprávku, ktorú som v detstve poznala naspamäť. A presne vystihuje vzťah tých, ktorí nedokážu do lesa vojsť srdcom. Popisovala les ako „všade, kam uprieš zrak, les temný ako mrak, nikde človiečika, svetlo nezabliká…“

Nuž áno, sú ľudia, ktorí sa lesa boja. Necítia tú vzájomnú úhrančivú blízkosť lesa vo svojom srdci…

Les je môj priateľ…

Les je zázračným liekom a liečiteľom. Utekám do jeho náruče v najťažších chvíľach. Vždy ma chlácholiaco objíme, ukryje ma trpezlivo vo svojom náručí, šepká mi do ucha tíšivé slová v šume lístia na stromoch a štebote vtákov – a potom mi utieka slzy z líc. Oddávna.

V tejto chvíli sa mi vynára spomienka na jednu konkrétnu situáciu, kedy sme sedeli v zapadajúcom slnku na skale ďaleko od dediny, chránení za chrbtom lesom, ja a môj pes Lord. Moja doga. Slnko zapadalo za obzor, ktorý pomaly temnel, len sme tam sedeli dlho, dlho a dívali sme sa do diaľky. Pravdaže, v tej spomienke je ukryté ešte oveľa viac, pripomína mi moju terajšiu životnú situáciu, ale k tomu viac nedám. Prichádzala noc – a my sme sa s Loušom vracali domov až v hlbokej tme.

Les je môj priateľ. Mám k nemu hlbokú dôveru. Nikdy ma nezradil, vždy mi rozumie a ofukuje bolesť. A nie, nebežím do jeho náručia, len keď je zle – nie je to žiadny „len hasič“. V lese sa cítim radostne, obdivujem jeho krásu, hlbokú zmysluplnosť a cítim sa tam ako súčasť Života, zažívam hlbokú jednotu všetkého živého.

Milujem les.

Stačí málo…

Keď vás niečo bolí a trápi, sadnite si na chvíľu, zavrite oči, dýchajte uvoľnene a pokojne. A predstavte si les. Vietor šumí v korunách stromov, dotýka sa vašej tváre, privieva vôňu ihličia, kôry a živice, trávy, machu… Ste súčasťou toho  všetkého, súčasťou sveta. Všade vládne pokoj, aj vo vašej duši.

Nech vás ktokoľvek zranil, nech sa stalo čokoľvek, všetko zlé a ťažké odchádza. Vietor šumí korunami stromov, dýchate, oblaky plynú oblohou do diaľky pomaly a pokojne ako váš dych, a v jednej chvíli, keď sa zhlboka nadýchnete, cítite sladkastú vôňu ihličia a hlboký pokoj, vnútornú pohodu.

Usmejte sa, les je váš priateľ…

Dobrú noc…

Elena    Predná Hora, 14.7.2017