otvorene

Niekedy nám do života prichádzajú situácie, ktoré otrasú celým našim dovtedajším svetom. Rozsypú všetko to, v čom sme žili, zamávajú všetkým tým, čo sme si plánovali, za čím sme kráčali. Svet, ktorému sme po celé roky či desiatky rokov verili, sa nám zrazu náhle zrútil. Nie je. A my si márne kladieme otázku, prečo sa to všetko deje, a prečo sa to stalo práve nám…

Niekto to volá Osud, iný Boh, šamani tomu hovoria Zámer sveta.

Ach, hej, takže dnes ráno v mojom blogu práve o tomto.

Mnoho otázok…

Hej, také situácie zanechajú v nás mnoho otázok. Funguje v nás také základné hlboké presvedčenie, že dobro vyhráva nad zlom, dobré skutky sú odmenené a zlé trestané, vštepili ho do nás kedysi v detstve rozprávky. Milujete ich tak ako ja?

Ibaže v dospelosti to akosi neplatí. Ak sa nám stane niečo zlé, kladieme si dookola otázky – je toto trest? Snažím sa žiť čestne a spravodlivo, neubližovať nikomu, pomáhať nezištne, po celý život, tak čo to má znamenať? Spravila som azda niečo zlé v nejakom minulom živote? Naozaj až také zlé? Nebolo by predsa spravodlivé, aby zomrel môj syn za nejaký môj čin. A ak to tak nie je, ak som nespravila nič zlé, prečo sa to potom stalo? Prečo mi osud zobral to, čo je pre mňa v živote najdôležitejšie? Nebolo by predsa spravodlivé, aby mi ho bral, ak som nespravila nič zlé…

Áno, toto ma dáva dole. Môj syn mal žiť, mal život pred sebou a tešil sa zo všetkého, čo mu prinášal, mal ho moc rád. Bol plný radosti, dokázal sa radovať z maličkostí. Budúci mesiac by mal osemnásť rokov.

Múdrosť šamanov…

Šamanská múdrosť je to, čo si v živote hlboko, naozaj hlboko cením. Čomu načúvam a dôverujem. A to je čo povedať, pretože zo mňa sa stal hodne nedôverčivý človek. Keby ste videli tie hradné múry, čo som pred seba postavila od synovej smrti, postupne, kameň za kameňom – hm. Za posledný rok upchávam škáry, aby už ku mne nepreniklo nič, čo by ma zraňovalo. Ja už nechcem vo svojom živote nič zraňujúce, ani nič, čo nie je stabilné a spoľahlivé.

Zápasia vo mne ustavične dve strany – jedna smerujúca k zmúdrievaniu, ktorá si uvedomuje, že s pokorou treba prijať veci, ktoré sú väčšie ako my a dôverovať Zámeru sveta, že nám prináša dobro, pretože všetko, čo sa deje má svoj hlboký zmysel. Na druhej strane však zrejme nemám ešte dostatok dôvery a pokory, pretože stále bojujem so sklamaním, že sa nenapĺňa moja predstava šťastia – a tým pre mňa život stráca zmysel. Do synovej smrti som šťastná bola, nebola to jednoduchá situácia, ale ja som bola naozaj šťastná v tom svojom  každodennom stereotype. Maroško bol najdôležitejší človek môjho života – milujem rovnako i svoje dcéry úprimne a hlboko, ale sú zdravé a tak mali svojich kamarátov, hrávali sa vonku  – Maroško potreboval stály dohľad, trávila som s ním v podstate všetok čas po návrate z práce. Chýba mi, chýba mi tak ako moja časť tela. Verím, že jeho duša žije, ale túžim byť s ním. Zažívam ten fantómový pocit, že je tu so mnou. Viem, je teraz  už slobodný, ako som rozptýlila jeho popol, je všade, v oblakoch, v daždi, v stromoch, všade…

Môj synček, moja láska.

Včera…

Večer po prechádzke pri Dunaji, kam ma vytiahla moja výcviková kolegyňa Evka, som v prvej chvíli bola ešte strihnutá tou podvečernou konštelačkou, jej záverom – a tak i pokorná voči Zámeru sveta.

Ale to nevydržalo dlho. Jasné, teraz nad tým uvažujem, zvláštne ako Zámer sveta vie, že sa mu budeme priečiť – samozrejme, aj tak som musela ísť nakoniec na kolená a do pokory, prijať Zámer. Cítila som neskutočne silné, hlboké prepojenie, bolo to zmysluplné a radostné, ale i tak sa teraz pätím vlastne všetkému. Som naozaj zvedavá, čo pre mňa Zámer sveta a zámer mojej duše plánuje. Pretože všetky moje doterajšie plány sfúkol ako domčeky z kariet. K čomu ma to smeruje a prečo? Vlastne mám jasne ukázané, že ma osud smeruje k tomu môjmu veľkému projektu – ukazuje sa mi však stále, že ešte čosi sa musí udiať, neviem čo. Nie, nemám problém priznať sa vlastné zlyhania, či neistotu a pochybnosti. Pravdou je, že to tak cítim i ja (som veľký intuitívec), veci skrátka v mojom živote nie sú poskladané tak, ako majú byť. Po synovej smrti som sa snažila nájsť zmysel znovu, nevyšla žiadna z tých alternatív, ktoré som pokladala za zmysluplné. Snažila som sa prijať svoju životnú situáciu naplno, aká je, aby sa veci usporiadali samé (dočítala som sa takú múdrosť na internete), úprimne som sa o to snažila – ale akosi to nefunguje, a mňa prešla trpezlivosť zotrvať v tom, čo sa deje, lebo to je čoraz horšie.

Záverom…

Hm, v bežnom živote šachy nehrám. Teraz mi ale pripadá, že ich práve hrám s Osudom. Zvláštne, ako nám niektoré veci dochádzajú až s odstupom času – pochopila som až včera naplno vetu Osudu spred dvoch mesiacov, že nemá veľa času a musí konať. Nuž, nemá.

Uvidíme, kto dá komu mat…

Elena   Bratislava, 23.6.2017