Čas plynul ako voda horskej rieky, unikal do nenávratna. Sypal sa ako piesok v presýpacích hodinách, každým lupienkom kvetu, ktorý vietor kamsi odnášal…
Belasý vták sedel na morskom brehu. Belasobelasý vták sedel obďaleč, so sklonenou hlavou, stiahnutý hlboko do seba.
Vládlo ticho, ktoré prerušoval len šum vĺn, bijúcich o morský breh.
Slnko zapadalo za obzor, zanechávalo zlatistočervenú žiaru na morskej hladine i v bielom piesku ostrova…
„Vietor, hej, vietor. Kde si?“ ozval sa náhle v tichu žalostne hlas belasobelasého vtáka
Vietor radostne rozvial morskú trávu na pobreží. „Tu som, belasobelasý vták, rád opäť počujem tvoj hlas. Čo potrebuješ?“ šumel spokojne, ako pradúca mačka.
„Povedz mi kde je biely kameň, vietor“ povedal belasobelasý vták.
„Nie je tu“ odpovedal rozhodne vietor.
„A kde je? Povedz mi to, prosím“ naliehal belasobelasý vták.
„Prestaň hľadať ten kameň“ zaznel zrazu hlas belasého vtáka.
Belasobelasý vták sa na neho pozrel smutne a ticho zašepkal: „Naozaj počujem iba tých, ktorí ma naozaj vidia.“
Schúlil sa do seba a vietor sa zúfalo snažil udržať jeho pozornosť.
„Hej, belasobelasý vták, ja ťa naozaj vidím, pozri sa – biely kameň je tamto“ vietor zavial silne a morské vlny odstúpili od brehu. Biely kameň bol v mori, niekoľko metrov vzdialený od pobrežia, keď sa vrátili vlny späť bolo vidieť matne jeho obrys….
Belasobelasý vták zdvihol hlavu, odpovedal mu „ďakujem, vietor“. Potom sa ponoril do ticha.
Slnko zapadlo, nastala noc. Temná, bezhviezdna, oblohou plynuli búrkové mračná.
Vietor sa nervózne preháňal temnotou ponad morský breh.
Rozpútala sa búrka, blesky presvecovali hladinu mora a zanikali tiahlym hrmením do diaľky. Nakoniec všetko utíchlo.
Prišlo ráno. Slnko dokráčalo na morský breh. Jeho prvé lúče prežiarili perie belasého vtáka, nádherne sa ligotalo na slnku…
Elena Predná Hora, 28.6.2017
Celá debata | RSS tejto debaty