otvorene

Na ceste životom nás sprevádza smrť. Všadeprítomne, kedykoľvek prichádza. Nie je jednoduché sa s touto predstavou vyrovnať a prijať smrť ako neoddeliteľnú súčasť svojho života. Bojíme sa o smrti často aj uvažovať, nie to ešte aj hovoriť.

No áno, takže kontroverzná téma. Dnes v mojom blogu o smrti, jej vnútornom prijatí a kadečom, čo so smrťou súvisí. Hej, aj o samovraždách, pretože práve tam je najzreteľnejší odchod od života…

Ako to je…

Najskôr vám prezradím jednu vec – niekedy sa k jedenástke mojich blogov dostávam tak, že napíšem, alebo aspoň rozpíšem ako prvý ten jedenásty. Odložím ho – a medzitým prichádzajú tie ostatné.

Toto je taký prípad. Začala som ho písať minulý týždeň, hneď po oznámenej Benningtonovej samovražde. Rozvírilo mi to myšlienky, aj keď nie kvôli hudbe (tú skupinu ani nepoznám), ale ľudsky. Uvádzali médiá, že Bennington bol profesijne úspešný  (pre tých, ktorí modernú hudbu sledujete málo, ako ja, bol to frontman skupiny Linkin Park), v takej situácii je tento krok prekvapujúci – ibaže je méta „byť profesijne úspešný“ azda základom zmysluplnosti života? Podľa mňa profesijná kariéra prináša niekedy až neznesiteľný tlak – náhlivé tempo, nedostatok oddychu, život vám v takom zhone uniká pomedzi prsty. Nepokladám tituly, ani profesijné postavenie za métu, ktorá nás privedie ku životnému šťastiu. Hej, mám predstavu úžasného a charizmatického rozsiahleho projektu, ale to nie je o mojej profesijnej úspešnosti, skôr o vízii dobra, niečoho naozaj zmysluplného.

Alkohol a drogy, ktoré sprevádzali podľa médií jeho život, sú len únikovou cestičkou, vzďaľujú človeka od reality, namiesto aby ho k nej privádzali. Nie, alkohol a drogy nie sú relaxom, ani zdrojom kvalitných zážitkov, či dokonca pútavého, naplneného a šťastného života (pravdaže, ak za pútavý zážitok pre seba nepokladáme to, že nás niekto namol ožratých dotiahne domov). Sú slepou uličkou, do ktorej ak človek zalezie, zrazu nevidí cestu dopredu, len návrat – možno, ak nezašiel priďaleko. Pretože podľa mňa s alkoholom a drogami sa človek pomaly rozkladá, potom čoraz rýchlejšie, zomiera ešte zaživa…

Prijať smrť…

Prijať smrť znamená kadečo. Ani zďaleka nie je o tom, že svet pre nás zosivel či sčernel. Práve naopak – smrť nám môže umožniť vidieť jasnejšie žiarivosť farieb života. Svet je úžasné miesto, plné príležitostí, možností, príbehov – ako by povedali šamani.

Mnohé skúsenosti ľudí, ktorí boli smrteľne chorí, ukazujú, že najviac intenzívne žili práve v situácii, keď už zomierali. A podobne je to u samovrahov – pretože odchod zo sveta nebýva obvykle impulzívnym náhlym riešením. Ak sa na taký čin pripravujú a bilancujú, môžu si užívať mnoho každodenných okamihov radostne.

Známe osobnosti…

Každý z nás pozná celý rad známych osobností, ktoré ukončili svoj život vlastnou rukou. Nejdem sa zaoberať defilé mien, dlho by sme menovali. Oveľa viac nás však zasiahne smrť niekoho známeho či dokonca blízkeho. Človek si kladie otázky – či nemohol zistiť riziko, či azda nejakým spôsobom aj on sám neprispel ku takémuto rozhodnutiu mŕtveho. Nie je potrebné v takej situácii zažívať výčitky a trápiť sa, mŕtvy by si to určite neprial, ak mu na nás záležalo. Predstavy, ako budú plakať tí ostatní a zažívať vinu, patria len hysterikom, ktorí sa dramaticky nafotia s nožom na krku v snahe citovo vydierať, patologicky manipulovať a vyvolávať pocity viny, akýkoľvek ohľad na iných im chýba. V skutočnosti každý krok v  živote je len naša vlastná voľba, nie dôsledok konania nejakého iného človeka, pretože náš svet a život nie je nikdy o jednom konkrétnom človeku – a sme to my sami, kto sa rozhoduje. Každá naša životná voľba, aj spôsob, akým ju realizujeme, o nás veľa vypovedá.

Strach zo smrti…

Smrť nebolí, pretože tam kde je ona, viac bolesti niet. Bolí život, ako povedal ktorýsi filozof, bolí zomieranie ako odchod od života do krajiny smrti. Mnohí ľudia, ktorí plánujú samovraždu, riešia preto otázku spôsobu odchodu čo najmenej bolestného, lebo výnimočne sa snažia o pravý opak, či je im spôsob odchodu zo života ľahostajný.

Internet je plný návodov – viac či menej adekvátnych – na bezbolestnú smrť, či dokonca efektívny spôsob samovraždy (ten termín ma skutočne dostal – netuším, čo si autor toho termínu pod efektivitou predstavuje – rýchlosť, bezbolestnosť, úspešnosť ako 100-percentný výsledok?). Niektoré spôsoby sú zjavne len demonštratívne – ja teraz uvažujem o tých, ktoré sú myslené ako jasné rozhodnutie. Jedno je isté – nápad, aby spoločnosť umožnila eutanáziu pod odborným dohľadom ľuďom, ktorí sa pre odchod zo života rozhodli sami bez nejakej príčiny, ktorú by tí ostatní pokladali za oprávnenú – len preto, že sami chcú, je v súčasnej spoločnosti hodne kontroverzný.

A nie, neprispejem tu žiadnym mojim názorom, ktorý spôsob odchodu je najmenej bolestný pre samovraha. Uvažujem tu teraz o opačnom póle – ktorý spôsob odchodu je najmenej bolestný pre tých, ktorí zostanú.

Pretože zrelý človek vždy musí brať ohľad na tých, ktorí sú pre neho dôležití – aj v situácii, kedy sa rozhodne odísť zo života. Len patologický manipulátor inscenuje situáciu v štýle, aby ostatní čo najviac ľutovali a trpeli (pravdaže, u nich sú tieto situácie v takmer 100 percentách demonštratívne, majú viesť ku „správnemu správaniu tých druhých“). A iba narcista sa v takej situácii zaoberá výlučne detailmi typu – aby ma to nebolelo, ako čo najkrajšie vyzerať pri smrti, či v truhle pri pohrebe. Obvykle ich plány končia beztak ďaleko od reality – pokiaľ viem, jediný prípad z miliónov skokov  náhodne viedol ku polohe mŕtvej „akoby spala“, a nie ku rozfláknutiu na beztvaré krvavé telo.

Zrelý človek uvažuje nad tým, ako zaistiť dopredu financie na truhlu a pohreb, aby blízki v bolestnej situácii straty na jeho smrť ešte nedoplácali dlhmi na pohrebné náklady. Šlo by, pravdaže, ukončiť život tak, aby samovraha nikto nikdy nenašiel, ale to by blízki čakali po celé roky, kým štát uzná jeho stratu, a komplikovalo by im to riadne život na jednej strane. A na strane druhej by boli celoživotne vystavení pocitu neistoty, čo sa stalo, kde sú ostatky ich blízkeho. Keď sledujem seriály (z prostredia USA, ako inak) o ľuďoch, ktorých blízki zomreli rukou vraha, no ich telá sa nikdy nenašli, sú pozostalí veľmi hlboko traumatizovaní i po rokoch – a jediné, čo si želajú, je nájsť telo svojho blízkeho. Roky, či aj desaťročia tým trpia. Nie, rozhodne to nie je dobrý nápad.

Čo sa týka pocitov – strata človeka, ktorého úprimne nosíme v srdci, je vždy bolestná. Iste, ak odchádza rodič, starý človek, odžil si život – preto sa hovorí, že strata dieťaťa je najsilnejšou bolesťou. Ale ja som si odvykla merať bolesť, posudzovať to – pretože v prvej chvíli si myslíme, že práve naša bolesť je tá najsilnejšia, no potom začneme vnímať aj bolesť iných, súcitiť s nimi. A pochopíme, že niet silnej a slabej bolesti, je len bolesť…

Ako možno bolesť prekonávať, čo nám v takej situácii pomáha, zauvažujem večer.

Záverom…

Dobre, v tomto bode teraz končím. Nie, prezradím vám ešte dôvod nahodenia dnešného, pôvodne až jedenástkového blogu – niekto ma oslovil, mailom. Ja – dnes ráno som našla ten mail, napíšem o tom viac, večer.  Nuž, Zámer sveta vie ako ma rozpísať, keď som chcela už len mlčať – zrejme ešte treba niečo povedať.

A hej, pravdaže, viem že mám rest v Čase detstva 11., ktorý mal už byť minulý týždeň – raz bude.

Elena              Predná Hora, 25.7.2017