otvorene

Chceli by ste vidieť do budúcnosti?  No možno nie vidieť po celý čas, len tak nahliadnuť, že čo bude o mesiac? Uvažovali ste niekedy o tom? A chceli by ste tak nahliadnuť do toho „o mesiac“, či radšej nie?

Hm, ja teda dnes určite áno. Prezradím vám, že prečo (možno).

Budúcnosť…

Hm, zvláštne slovo. Niekedy má pre nás veľa lákadiel, plánov, nádejí. Inokedy nie. Podaktorí vravia, že je lepšie neplánovať nič a brať všetko, ako prichádza, no ja si myslím, že niektoré veci je dobre plánovať. Ja som včera nastavila v mojej pamäti pár úloh, ktoré si ešte musím odškrtať, tie veci ešte potrebujem spraviť. Zabávala som sa v duchu na tom, že som nedôverčivá natoľko, že si všetko skladám len v hlave, nič neuchovávam na papieri. Ale zasa tých zopár vecí, ktoré mám naplánované, určite nezabudnem.

Či už tie veci presne tak vyjdú, alebo nevyjdú, to je iná vec – stane sa to, čo sa má prihodiť, pretože všetko dianie má svoj význam. To už viem – a tým, že sa niektoré prichádzajúce veci snažíme neprijať, meniť, odmietať, si v skutočnosti len škodíme. A Zámer sveta nás to naučí potom tvrdšie.

Keby ste mali možnosť nahliadnuť do budúcnosti, nahliadli by ste? Alebo by ste si radšej počkali, nech príde to, čo má prísť bez očakávania, ako prekvapenie? Prečo mi to tak láme hlavu? Niekedy uvažujeme o budúcnosti, sú také dni, no. Tak dobre, nebudem sa vykrúcať – je to šialene zvláštna vec, ktorá sa mi dnes stala, ja naozaj neviem, či vám ju mám prezradiť. Nie, radšej nie, každopádne vám poviem, že dnešok pre mňa bol veľmi zvláštny deň.

Deň letel s oblakmi…

Ráno v rozprávkovo hustej hmle. S Kikou sme si to včasráno namierili ku partizánom, fotili sme kadečo. Krajina zaliata hmlou je tajomne čarokrásna. Hmla sa prevaľuje pomedzi stromy,  pri pohľade z kopca do diaľky je všade len hustobiele nič. Slnko občas nakuklo spoza mrakov, nesmelo, striebristobielo. Zvláštny čas skorojesennej hmly, veď už aj jesienky sa fialovejú na stráni. Hmla sa postupne strácala, ako sme sa vracali domov. Nebo zmodrelo, zbaránkovatelo, zrazu bol aj v tom skorom ráne čitateľný teplý letný deň. A hej, rozprávkovo krásne fotky máme, až na to, že Kike už pri lese sa vybil foťák, a musela fotiť mobilom, ako ja.

Popoludní som šla na vyhliadku, aj keď to chvíľu vyzeralo na dážď, oblaky zatiahli oblohu temne sivou. Preháňali sa nebom dnes popoludní naozaj bláznivo – raz oblohou leteli biele barančeky, o chvíľu sa ňou hnali tmavošedé chmáry. Zatiahlo sa, všetko potemnelo – a vzápätí ma slnko zalialo hrejivými zlatistými lúčmi od hlavy po päty. Akoby celý svet odrážal moje pocity, tiež tak kolísali. Na strmom svahu vyhliadky som si striedavo vyťahovala z prstov pichliače z černíc a striedavo som si utierala slzy. Ten zajtrajší súd ma rozhodil – a tak mi napadalo kadečo – nie, naozaj vám neprezradím, že čo. Samé nezmysly, sebakriticky dodávam. Hej, som zo zajtrajška zúfalá,  je mi z toho súdu nanič – znovu počúvať o smrti môjho dieťaťa.

A nejaká kniha…

Už dávnejšie som vám nepísala o žiadnej knihe. Je to tým, že teraz poriadne nečítam. Nezaháľam, len dopisujem prácu na tú druhú medzinárodnú konferens, a začala som písať rovno ešte dve práce na tretiu medzinárodnú konferenciu. Takže tak.  V posteli pod vankúšom sa mi kopí niekoľko kníh, ktoré čakajú na svoju príležitosť. Jedna z nich je Kruh, oheň a Fénix od Careyovej – siahla som po nej náhodne, a ja sa teraz smejem ďalšej z mojich bláznivých dnešných koincidencií, pretože čítam túto knihu prestupujú myšlienky o tom, ako sa môžeme rozvíjať a nechať si rásť krídla a zanechať za sebou všetko, čo už ničomu neslúži. Nečítala som ešte tú knihu, ale zjavne mi má čo povedať.

A keď som ju otvorila – hrám sa na tie nenáhodné náhody občas sama so sebou takto, jej veta znela: „Čo musíme spraviť, aby sme túto časť svojho života uzavreli a mohli zdravším spôsobom vkročiť do svojho nastávajúceho života?“

Hm Zámer sveta, rozosmial si ma v tejto chvíli, milujem tvoj zmysel pre humor.

Zámer sveta je zdatný učiteľ…

Zvláštne bolo i to, že Zámer sveta mi dnes dával veci na zlatom podnose, on ako jediný vidí za moju masku. Preto mi po vykročení od partizánov v úplne temnom a hustom kroví doniesol niečo, o čom som dlho snívala, po celé roky. Kríček. Nepoviem o ňom viac, je prekrásny. Popoludní – cestou na vyhliadku som našla priamo na lesnej ceste prekrásny veľký dubák. A keď som šla z vyhliadky lesom, tak som pri ceste našla ešte dva rovnaké kríčky, aký som našla ráno u partizánov. Šla som na vyhliadku, aj k partizánom toľko krát – a teraz som ich tam tesne pri ceste zrazu videla. Neskutočná koincidencia, hodne zvláštna. Poďakovala som Zámeru sveta, aj lesu.

A úplne najzvláštnejšie bolo, že som si v jednej chvíli cestou domov lesom uvedomila, že mi nad hlavou krákajú dva havrany. Krúžili nado mnou a krákali – ja havrany milujem, sú to moji duchovní sprievodcovia, sprevádzajú ma v dôležitých chvíľach. Zastala som, spozornela som, dívala som sa na ne – a uvažovala som, čo to má znamenať.

A no, tak dobre, nakoniec vám to prezradím celé, inak by ste ten príbeh vôbec nepochopili – počula som akýsi hlas, úplne zreteľne jednu vetu „len pokoj, o mesiac bude všetko inak“. Zmeravela som, pozrela som na zem, a tam bolo v strede tej lesnej cesty také srdce z červenej škridle, tou istou cestou som šla na vyhliadku a nebolo tam. Vzala som ho. V tej chvíli havrany prestali krákať nado mnou a odleteli. Je to šialený príbeh, viem, šialene zvláštny, veď som vám ho nechcela prezradiť. No a tak mi teraz preto víri hlavou tá veta, pretože som zvedavá čo bude úplne inak o mesiac? Hm, Zámer sveta ma učí trpezlivosti veľmi silným spôsobom.  A viete, čo je zvláštne?  Že teraz viem, že nebudem nazerať žiadnym spôsobom za oponu budúcnosti, ale trpezlivo čakať. Čo bude o mesiac úplne inak, uvidím… Zámer sveta, máš z toľkej mojej pokory a trpezlivosti radosť?

Elena  Predná Hora, 10.9.2017