Týmto predkladám verejnosti ďalší z mojich otvorených listov – je to list adresovaný Slovenskej advokátskej komore, ktorý som im dnes zaslala. Poskytujem ho v plnom znení.
P.T.: Slovenská advokátska komora
Môj jediný syn by mal v tomto roku osemnásť rokov. Nedožil sa ich.
Obraciam sa na Vás ako matka dieťaťa, ktoré zomrelo v dôsledku závažnej chyby lekárky v slovenskej nemocnici. Už bezmála štyri roky zúfalo bojujeme za spravodlivosť. Je zložité kráčať deň za dňom životom s vedomím, že Vaše dieťa mohlo žiť – a nie je tu už s vami len kvôli závažnej chybe niekoho. Zrejme väčšina z vás ste rodičmi – viete si predstaviť, aká bolestná by bola pre Vás strata vášho vlastného dieťaťa???!!
Poukazujem týmto otvoreným listom na neúnosnú situáciu, ktorá je v prístupe voči obetiam pochybení lekárov na Slovensku, a to nielen z hľadiska zdravotníkov, ale aj súdnictva, celej spoločnosti. Iste, chybu môže spraviť každý z nás, v akejkoľvek činnosti, aj v medicíne. Ale človek musí za každú svoju chybu čestne niesť aj dôsledky. A chyba lekára s následkom smrti pacienta má závažný dopad nielen na samotného pacienta – pripraví ho o život, ale zasahuje tragicky i do života jeho blízkych. Je to chyba so celoživotnými dopadmi na obete, a nevratná. Dopady tejto chyby na Slovensku sú podstatne nižšie pre samotného páchateľa, ako pre jeho obete. Neexistuje na Slovensku ani jediný prípad, v ktorom by bol za závažné pochybenie s následkom smrti pacienta lekár odsúdený nepodmienečne.
Obraciam sa na Vás s výzvou, aby ste ako experti venovali pozornosť situácii obetí pochybení lekárov v Slovenskej republike, a pomohli ju aktívne odborne systémovo riešiť.
Dávam vám do pozornosti nasledovné skutočnosti, ktorým by ste mali ako odborníci na právo venovať v rámci systémového riešenia obetí lekárskych pochybení (t. j. postavenia obetí neúmyselných a nedbanlivostných trestných činov) pozornosť a vyvinuli účinný odborný tlak na ich efektívne legislatívne doriešenie:
- Vládny návrh zákona o pomoci obetiam
Chýba dlhodobo účinná pomoc štátu obetiam. Na túto skutočnosť som upozorňovala písomne opakovane príslušné štátne inštitúcie. Vláda Slovenskej republiky už dva roky ignoruje svoju povinnosť ako člen Európskej únie riešiť legislatívne situáciu obetí ich primeranou podporou. Aj teraz, keďkonečne zvažuje túto svoju povinnosť naplniť – v súčasnosti je ministerkou spravodlivosti SR v NR SR predkladaný vládny návrh zákona o odškodňovaní obetí – pokladám návrh zákona na pomoc obetiam z dielne ministerky spravodlivosti SR za nekoncepčný, neodborný, diskriminačný – a bude viesť ku žalobám proti Slovenskej republike zo strany veľkej skupiny obetí. Upozornenie na skutočnosť, že zákon má podľa môjho názoru diskriminačný charakter, som zaslala otvoreným listom aj ministerke spravodlivosti SR.
(Prekvapuje ma, že napriek takému dlhému – niekoľkoročnému – času prípravy, má vládny návrh zákona také závažné nedostatky, až to vo mne vyvoláva pochybnosti o kompetetívnosti odborníkov, zostavujúcich dotknutý návrh zákona).
Obete násilných a úmyselných trestných činov chce síce štát konečne podporiť, ale nie obete neúmyselných trestných činov, alebo aj prečinov – ako kvalifikuje doteraz všetky pochybenia lekárov.
V mojom otvorenom liste dňa 11.9.2017 som ministerku spravodlivosti SR požiadala o vysvetlenie, aký je rozdiel medzi tým, ak niekto zabije Vaše dieťa úmyselne, a ak ho zabije neúmyselne? Výsledok je v oboch prípadoch rovnaký – Vaše dieťa je mŕtve. Len štát Vám neposkytne potrebnú pomoc – nerieši odškodnenie obetiam podľa ňou predkladaného návrhu zákona, lebo páchateľ „nemal úmysel“…
Verejne týmto prehlasujem, že pokladám vládny návrh zákona za diskriminačný voči obetiam neúmyselných trestných činov – a špecificky voči obetiam pochybení lekárov. Pokladám za nutné do vládneho návrhu zákona doplniť, že tento zákon musí poskytovať pomoc v plnom rozsahu a aj odškodnenie všetkým obetiam, a to aj tým obetiam, ktoré sa stali v SR obeťami pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. A pokladám za nutné tiež rozšíriť jeho pôsobenie – a tým aj pomoc štátu v plnom rozsahu – na všetky obete, nielen na obete úmyselných a násilných trestných činov. Verím, že nájdete ďalšie pre obete potrebné a účinné podporné momenty, ktoré by bolo vhodné do vládneho návrhu zákona zakomponovať.
- Postavenie obetí pochybení lekárov ovplyvňuje už v súčasnosti diskriminačne platný Trestný zákon.
Vytvára nerovnosť v postavení obete a páchateľa, v prospech páchateľa vo viacerých oblastiach. Pôvodne bol súdny systém vytvorený na ochranu obetí – kedy a kde sa to pokazilo? Lebo nie je v poriadku, ak páchateľ má viac práv ako jeho obete. Je to nespravodlivé a amorálne. V tomto štáte to tak vo vzťahu páchateľ a obeť funguje, žiaľ.
Vy ako experti na právo viete určite lepšie ako ja – obyčajná matka dieťaťa, ktoré zomrelo chybou lekárky a nemá vyštudované právo – čo všetko je v Trestnom zákone nutné zmeniť. Od potreby zrovnoprávniť práva obhajcu obete(napríklad na upovedomovanie o úkonoch), od lehôt obete (prečo inštitúcia má právo odpovedať do 30 dní a občan do troch kalendárnych dní?!), až po právo obete na opravné dovolanie vo veci výšky trestu pre páchateľa…
- Rozsah traumy obete
Rozsah traumy obete a na jej reparáciu potrebného odškodnenia sa u nás neposudzuje dostatočne komplexne – viete, čo to znamená pre rodiča žiť v prostredí, kde si ustavične pripomínate spomienky na svoje mŕtve dieťa? Musíte však zahodiť celý svoj doterajší život, ak chcete odísť inam – rozbehnutú pracovnú kariéru, sociálne väzby, všetko. Odškodnenie obetiam poskytované by malo zodpovedať rozsahu toho, čo všetko obeť na reparáciu svojho života po ňou nezavinenej traume potrebuje, mal by jej to preto páchateľ z hľadiska dopadov na jej život v plnej miere kompenzovať.
Neberie sa do úvahy v rámci posudzovania vzniknutej traumy napríklad generačná trauma – dopad zažitej traumy na ďalšie generácie v rodine, hovorí sa o 3 až 4 pokoleniach, ktorých sa následný dopad traumy dotýka – výskumy v súčasnosti poukazujú na zvýšené mnohoraké zdravotné riziká z traumy aj u ďalších generácií rodiny, ktoré ju už priamo nezažili. Toto sú veci, ktoré by ste vy ako odborníci mali v právnickej praxi otvárať, poukazovať a vyžadovať ich zohľadnenie. Pokladám za dôležité o tom hovoriť.
- Komunikácia právnikov vo vzťahu ku obetiam pochybení lekárov…
Rovnako však pokladám za potrebné pomenovať problém, týkajúci sa priamo vás právnikov. Prístup odborníkov – právnikov by mal byť voči obetiam etický, bez ohľadu či ide o právnika obete, alebo o obhajcu páchateľa. Ako experti v oblasti používania dôležitého nástroja – komunikácie vo svojej profesii ste si vedomí dôležitosti správnej komunikácie.
Pokladám za vrcholne neetickú argumentáciu právnika nemocnice, ktorá zavinila smrť môjho jediného syna,
- že ešte máme tri zdravé dcéry (koľko by nám ich malo zostať z celkového počtu štyroch našich detí, aby smrť môjho jediného syna pokladal pán právnik za dostatočnú ujmu – ani jedno?),
- či že dieťa s postihnutím je pre rodinu záťaž – existuje množstvo odborných štúdií o intenzite a špecifickosti puta rodiča s postihnutým dieťaťom. Takže v prípade jeho usmrtenia by to malo byť kvalifikované ako priťažujúca okolnosť, odhliadnuc od skutočnosti mimoriadne zraniteľnosti obete,
- alebo že deti so shuntom sa dožívajú desať až dvadsať rokov života (podľa údajnej štatistiky, tá však na súde nebola predložená – navyše ani priemerný vek nepokladám za argument, možno azda beztrestne utĺkať starých ľudí, ktorí presiahli priemerný vek?),
- za vrchol cynizmu pokladám žiadosť právnika nemocnice v našom prípade, tesne pred vyhlásením rozsudku o našu legitimáciu, že sme rodičia mŕtveho dieťaťa (legitimovaní sme boli už v trestnom stíhaní, aj následne v trestnom konaní, a súdny proces za odškodnenie naň logicky nadväzuje, tiež už mal viacero pojednávaní).
A to už ani nehovorím o obludnosti vyhlásenia právnika páchateľky pri jednom z pojednávaní, že smrť nášho syna nezavinila, len mu zmenila kvalitu života a náš syn by predsa ďalej žil na prístrojoch, keby ho neboli lekári v BB odpojili (ak na zmene kvality života nie je nič zlé, možno by ju mohla podstúpiť aj páchateľka sama).Či takáto komunikácia právnikov je voči obetiam pochybení lekárov namieste a či je eticky aj morálne správna, ponechávam na vašom zvážení.
Zlá komunikácia vedie k jedinému – že obeť sa rozhodne „vymiesť chliev“, pretože stratí trpezlivosť pri toľkej hromade špinavostí a ubližovania. A možno niektorá obeť sa v jednej chvíli aj rozhodne vziať spravodlivosť do vlastných rúk, keďže na základe vlastnej skúsenosti spozná, že sa tu oplatí byť páchateľom, veď páchateľ má na rozdiel od obete v tomto štáte zachované všetky ľudské práva a štát mu všemožne pomáha. Myslím, že v takom prípade by ako spolupáchatelia pri nej mali sedieť všetci tí, ktorí sa podieľali na sekundárnom týraní.
A tak si kladiem otázku – kam sme to došli v tomto štáte, keď sa môžu diať takéto veci, že páchatelia majú viac práv ako obete? Že obete sa márne dovolávajú svojich práv? Čo je toto za chorá spoločnosť?
Nie, takto by to byť nemalo, však? Kto má väčšiu kompetetívnosť meniť veci, ako vy, experti v oblasti práva? Vaša komora by mala byť inštitúciou, ktorá má vysoký odborný a morálny kredit. Pokladám preto za podstatné, aby ste sa aktívne svojimi odbornými návrhmi spolupodieľali na zlepšení situácie v postavení obetí pochybení lekárov v slovenskej spoločnosti a na ich ceste za spravodlivosťou.
S úctou
Elena Ištvánová
Predná Hora, 18.9.2017
Celá debata | RSS tejto debaty