otvorene

V živote sú veľké i malé rozhodnutia.

Rozhodujeme sa, aká farba sa nám páči, akú zmrzlinu si vyberieme, či akú knihu si prečítame.

Rozhodujeme sa, či budeme zvieratám ubližovať alebo ich chrániť, či sa  budeme alebo nebudeme ľahostajne prizerať utrpeniu slabých a bezmocných, či urobíme nejaký životný krok.

Rozhodujeme sa…

Tie životné kroky sú ošemetný príklad, poviete si možno, veď niektoré z nich robiť skrátka musíme. Nezvolíš si ako dieťa, či pôjdeš  alebo nepôjdeš do základnej školy alebo nie predsa,

To je fakt, nezvolíš si, nemáš voľbu. Rozhoduje spoločnosť. Teda zdanlivo to tak je. Lebo  i tam je možné odmietnutie tlaku spoločnosti s nesením si následkov rozhodnutia.

No zrejme i to je nejako ovplyvnené,“ podotkla som Zámeru sveta, „keď sme zapletení vo svojich skupinách a rodinách, preberáme osudy a konáme v rámci toho istým spôsobom. Niekedy mi je ťažko prijať, že v tých skutkoch nejde o slobodnú vôľu človeka a je k nim nejakým spôsobom priťahovaný. 

Len tie dobré skutky nás z toho vymotávajú, vo chvíľach keď ich môžeme nezištne voliť ako svoj krok, ako v rozprávke, že?“

Zámer sveta sa zasmial. „Tak, to posúva osud, rozhodnúť sa nezištne pre dobro namiesto zla v niektorých chvíľach“. 

Sú v živote i také situácie, kedy si jasne uvedomuješ, že nemáš voľbu. Rozhoduje osud. Takou situáciou „nemáš voľbu“ je i smrť blízkeho človeka.

„Hej“, prikývol Zámer sveta.

„A predsa v nich máš voľbu,“ dodala som. „Lebo v každej situácii sa môžeme rozhodnúť ako na ňu zareagujeme. Ako túto výzvu osudu príjmeme, ako ho uznáme a nakoľko mu pritakáme. Či sme schopní pochopiť, v čom spočíva jeho nevyhnutnosť, čo nám má priniesť do života  a kam nás smeruje. 

Zámer sveta pozorne načúval.

„Nemá ani význam rozpletať nitky poznania prečo to tak je, obviňovať členov rodiny a skupiny tých minulých generácií, hoci je to ťažké. Naše životné osudové zapletenia nás vedú istým smerom, a volíme si svoje kroky na základe toho, spoluosudy ostatných členov tie voľby predurčujú. Rozumiem i tomu, čo znamená „ten pravý čas“, lebo poznanie predčasne by neviedlo k dobrým koncom. Tak to bolo, to jediné k tomu môžem povedať dnes.   

„Hej, povedz mi to celé,“ dodal.

Hellingera v týchto dňoch čítam, všetky jeho knihy zaradom, akosi si chcem sprítomniť poznanie pred ďalším krokom a v mysli si bilancujem, v čom dnes  veci vidím inak. Občas staviam konštelačku niekomu, v rámci zmysluplnosti mojej cesty.  Inak ako kedysi, pravdaže, lebo dnes Hellingerovu stručnosť a utínanie riešení chápem inak. Je to tak, že zvonku sa zdá nejaký osud ťažký – napríklad mať postihnuté dieťa, ale v skutočnosti je to hlboké šťastie. Nikto ma nenaučil toľko ako môj syn. V tom spočíva veľkosť tej straty. A hej, sú rozhodnutia, ktoré nás definujú ako človeka – či nájdeme v sebe odvahu mať nádej a dokážeme nechať prúd života ísť ďalej. Nemáme cudzie osudy „vylepšovať“, ale pritakať im, svoju cestu človek musí prejsť sám. Pýtam sa len „čo sa stalo“. Úctu k osudu pokladám za základ mojich krokov, privádzam veci na svetlo a nechávam pracovať jeho dušu v čase. Vždy je to o pustení, pri každom raste, zmene, i v konštelačnej práci, však, o schopnosti nemať moc a o schopnosti hlboko dôverovať“ povedala som Zámeru sveta moju úvahu.

„Pri hlbokej dôvere by som ocenil, ak by si konečne prečítala tú knihu“ zašomral.

Zasmiala som sa, lebo pravdu má. Fakt neviem, prečo som tú knihu ešte neprečítala, na stolíku položená prachom zapadá, no akosi sa vždy od nej odtiahnem k iným knihám.

„Je to môj strach zo zmeny alebo nedôvera k ľuďom?“  spýtala som sa priamo.

„Ak človek sleduje svoje vnútorné volanie, robí správne kroky,“ odpovedal Zámer sveta.

Položila som si otázku, či mám základnú ochotu nasledovať pohyb mojej duše. Áno, nasledujem ju celým mojim srdcom, tak to je.

„Dobre, prečítam ju konečne, to bude ten môj krok bližšie?“ zneistela som

Prisvedčil. „Hej, ostatné už nie sú na tebe, ale bez tohto kroku ich nemožno urobiť. Otázku na overenie správnosti kroku poznáš? Ak ti niečo má prísť do života, musí ti to chýbať, aby si tomu urobila miesto.“

Hej, poznám. Hej, chýba.

Elena

K diskusii  Milan1  Iste, niektorí sú osudovo svojim zapletením ťahaní k desným veciam – a je pre nás veľmi ťažké to prijať niekedy. Veď vidíš, že i ja na nich pením občas tvrdo, hlavne pri týraní zvierat a detí – hoci rozumiem, že ich konanie je riadené tým zapletením a  nielen ich vlastnou vôľou, aj že dobro a zlo má iluzívnu hranicu a všetko sa deje pre niečo. Možno mal Breivik prežiť riadny trest a niesť vinu, aby sa oslobodil  od prepletenia – podľa mňa jeho prípad je ukážkou toho, ako nevhodne zasahujeme do osudu neprimeranou podporou zločinca.