otvorene

No, tak to máte v nadpise filozofický odkaz mojej včerajšej rozprávky od víly vážky, ak ste naň neprišli pri pozretí obrázku. Nič nemusí byť dokonalé, aby sme to videli ako krásne.

A dnes v mojom blogu o tomto filozofickom odkaze.

Svet je krásny, hoci nie je dokonalý…

Ktože nám to teraz hádže farby ako v prehnanom Photoshope?  Veď hej, jeseň u nás v horách dýcha zo všetkých strán. Neviem, kedy to stihla všetko pretrieť. Ešte pred dvomi týždňami sa všetko zelenelo. Idete lesnou cestou, lesom temným bohatou zeleňou, príjemne chladivou v horúcich dňoch leta. Cesta sa tiahne úbočím, ako v rozprávke – svah nado mnou a svah podo mnou. Včerajšok bol už prekvapivo iný – so slnkom, prežarujúcim cestu šírym leso-lesom, s rednúcim lístím, čoraz viac odhaľujúcim výhľady z úbočí.

Bol to neobvykle závratný pocit – doslovne – ešte ma zmáhali závrate z tých vysokých štvrtkových a piatkových teplôt (napriek antibiotikám, navyše ja ani nebývam často chorá). Ale život nás naučí ísť scenárom „buď silný“. Dopoludnia som sa postavila na nohy, spravila deťom na obed palacinky  – a keďže ráno boli  dcéry na dámskej jazde v lese, tak som nachystala na nedeľu  fašírky z húb i mäsové, aj bedle). A za obedom som vyrazila do lesa. Cítila som, že tam musím ísť.

Lahodne zlatožlté boli už listy, padajúce na cestu. A na úbočí vyhliadky černicové kríky teraz sýto sčerveneli, že veru ani ja nemám také červenočervené vlasy. Vietor privieval z dediny hlasy zvonov, zneli dlho, zrejme pohreb. V takých chvíľach „veľkého ticha lesa“ stačí sedieť na svahu, a len sa tak dívať do diaľky, nemyslieť na nič. Obvykle sa nám v takých chvíľach potom vynárajú myšlienky, niekedy aj hlas Zámeru sveta.

Svet je krásny, pretože nie je dokonalý…

Čarokrásne papradie bolo v lese. Papradie moc milujem, oddávna – paprade mi pripomínajú čosi, z mojej dávnej minulosti, neviem čo, uniká mi tá spomienka, ale je to silné prepojenie. Kým žil môj syn a ja som si kreslievala vysnený dom so záhradou, nafotila som si do mobilu i rozprávkovo krásnu sériu papradí, plánovala som ju v tom našom novom domove vyvesiť. Nakoniec zmizli i tie fotky do nenávratna na mojom pokazenom externom disku.

A hej, to včerajšie rozprávkové poučenie je pravdaže o tom, že veci nemusia byť dokonalé, aby boli nádherné, lebo tú krásu získavajú v našich očiach – na jednej papraďke chýbal lístok. No hej, nie je dokonalá, ale je „ozajstná, živá“ – a to je z môjho pohľadu to najviac.

Nie, nemám rada žiadnu pretvárku,  umelosť, hru na niečo, „súčasnosť a modernosť“, ten moderný kovovo-čiernobieločervený štýl bytov a domov, pôsobí na mňa chladne a neosobne, príliš vyumelkovane a vypočítavo,  pre efekt. Ja milujem veci staré, nedokonalé, prirodzené, „s dušou“ – som tradicionalista, človek domova, rada vraciam život veciam renovovaním. Pretože pre mňa sú dokonalé práve svojou nedokonalosťou, sú ozajstné. V tej mojej najlepšej verzii sveta je všetko „ozajstné“.

Tá najlepšia verzia sveta…

Nič neprichádza do nášho života náhodne – len prijať zmenu je pre nás ťažké.

Zámer sveta o 15,07 mi na tej vyhliadke dal niečo podstatné. Viem, že prichádza zmena – cítim to, aj keď tomu ešte nerozumiem, Na vyhliadke mi docvaklo aj posolstvo vysokých teplôt z piatku (o rozdiele rečí a skutkov, nutnosti tej zmeny). Pred časom mi v konštelácii Boh povedal, že mám mať dôveru v jeho riešenie veci, a nechať konečne veci ísť tak, ako majú byť. Možno je to moja hlboká nedôvera, možno môj strach z neznáma, no v hĺbke srdca stále balansujem na hranici, či si radšej nezvolím smrť než akúkoľvek ďalšiu zmenu, lebo strata môjho syna bola zmenou, ktorá mi do života priniesla priveľa zlého.

Najlepšia verzia nášho života je prijímať lekcie jednoducho a rýchlo, najhoršia verzia je ísť tvrdohlavo proti tomu, čo sa má stať, lebo Osudu  je sa zbytočné priečiť, len nás ešte silnejšie, tvrdšie poučí, ak zmenu neprijmeme, to je všetko. Vyžaduje si to veľkú životnú múdrosť, veľmi silnú dôveru v Boha a aj dostatok pokory, aby sme životné zmeny prijímali bez pochybností a nebránili sa im. A zrejme aj nádej, aby sme vôbec chceli ísť ďalej, keď si to tak premietam na seba – pretože to je práve to, čo mi teraz chýba najviac.

Záverom…

Rada by som vám napísala o nejakej zaujímavej knihe. Pravdou však je, že teraz vôbec nečítam, moje knihy „na čakačke“ sa kopia.

Tak vám ešte niečo prezradím –  milujem tie radostnenia, ktoré mi Zámer sveta nahodí. Cítim to jeho brnkanie po nose. Prekrásne včerajšie prekvapenie – „židovská čerešňa v kopcoch, na úbočí černičišťa. Je to u nás nie prírodná rastlina, ale záhradná. Kto ju tam hore do kopcov doniesol?  Rastie tam uprostred černičia, kadejakých bylín,  tak trochu stratená. No postupne sa bude rozrastať tam v horách, snáď. Mňa také veci chytia za srdce, Zámer sveta vie ako na mňa. Tak som tam sedela, dívala som sa na ňu a moc a moc som jej to priala…

Veď hej, svet nemusí byť dokonalý, aby bol krásny…

Elena    Predná Hora, 1.10.2017