A tak sa stalo už pomaly tradíciou v slovenskej spoločnosti, že „volíme menšie zo ziel“, namiesto aby sme volili dobrú verziu. A stalo sa už pomaly tradíciou aj v životoch nás samých, že pokladáme naše voľby za výber „jednej z mnohých možností“.
Je život spoločnosti i nás samých o pochopení tej správnej cesty, alebo je to výber z nekonečna možností? Niekedy sú nám prezentované naše voľby v živote ako „množstvo možností“, z ktorých si ktorúsi máme podľa ľubovôle voliť. Ja si myslím, že by sme mali každú svoju voľbu veľmi dôsledne premyslieť, zvážiť, aby sme našli tú správnu verziu. Lebo tá správna je len jedna. Nuž, preto dnes v mojom blogu „o menších zlách“, aj o „listovaní možnosťami“ v živote. A o tom, ako to ovplyvňuje naše správanie.
Ak „volíme menšie zo ziel“, namiesto aby sme volili dobro…
Uvažujete vôbec o tom, ako nás morálne devastuje filozofia, že musíme „vyberať menšie z dvoch ziel“? Nejako sa v tejto spoločnosti presne tento prístup rozmáha. Ľahostajnieme morálne, prestávame sa stavať na stranu dobra. Stávame sa tým tolerantnejší voči zlu, veď predsa v tejto situácii dobra niet. A toto je ešte to menšie zlo, nie? No tak buďme tolerantní – ktovie čo by vystalo z toho väčšieho zla?
Preto sa potom pokojne prizeráme, ako sa nám terajší prezident stáva zo dňa na deň viac národnou pohromou, pretože namiesto vyjadrovania sa o svojej kauze ustavične rieši len to, kto to na neho verejnosti „prevalil“. Hľadá vinníka, hoci vinníkom v tomto prípade je on sám. A pomaly sa stáva aj národnou hanbou, pretože nie je to bahno po kolená, ale prinajmenšom pod pazuchy, v ktorom je zaborený – ak berieme do úvahy nielen tie daňové a predvolebné kauzy, ale i ďalšie najnovšie medializované údaje o vlastníkovi pozemkov spod Tatier. A hoci sa skutočne zdalo, že onakvejších prezidentov ako sme mali, vari už ani mať nemožno – nuž, zjavne možno.
Naozaj si myslím, že by sa mal postaviť pred národ a s ospravedlnením sa – prinajmenšom za ten pozemok a za svoje správanie v celej situácii, ak už za nič iné – okamžite by mal odstúpiť. Ja neverím ani tej jeho údajnej bezhraničnej naivite pri daňových odvodoch, veď to nie je podnikateľ – začiatočník. A myslím si tiež, že by mal verejne a veľmi podrobne občanom zdokumentovať, predložiť detaily svojej predprezidentskej a prezidentskej kampane, vratiek DPH. Neprekvapil ma ani jeho postoj ku kauze s pozemkami pod Tatrami. Ako inak – vlastníkom je už jeho bývalá manželka, tá predsa nikomu nič vracať nebude. Je mi z toho nevoľno, vám nie? Pretože ak sa niekto stane hlavou štátu, mal by byť aj morálnou autoritou – potom musí vedieť pre spravodlivosť urobiť všetko – aj keby mal spomenutý pozemok bývalej manželke vyplatiť, aby ho mohol so cťou vrátiť jeho pôvodným majiteľom. Tak by mal podľa mňa konať ten správny chlap – a tak by mal konať ten správny prezident.
Vari si myslíte, naši vzácni čelní predstavitelia štátu, že všetci občania sú sprostí a nevidia tento hnusný bordel? Morálna spúšť – a nielen bordel, pretože to je slabé slovo – sa rozmáha v tejto spoločnosti. Tí, ktorí by mali byť verejným vzorom, sa stávajú akurát tak odstrašujúcim príkladom.
Nie, takéto správanie nie je v tejto spoločnosti tolerovateľné, ak tu chceme zanechať potomkom svet, v ktorom sa budú môcť slobodne nadýchnuť. Alebo sme si už zvykli žiť vo svete „väčších a menších ziel“ – naozaj si myslíme, že už nemáme nič iné na výber, a dobro, čestnosť, úprimnosť, korektnosť, zodpovednosť nám nechýba?
Preberanie možnosťami…
Nuž, v živote človeka je to presne ako v živote spoločnosti – môžeme voliť menšie alebo väčšie zlá, alebo voliť dobro, naplniť tú svoju jedinú správnu cestu. Viete, ja v poslednej dobe veľa uvažujem o tom, že existuje v živote každého z nás jedna správna verzia. Neviem, kto a prečo ju určil, ale už chápem, že existuje – je možnosťou nášho maximálneho duchovného rastu, aj životnej zmysluplnosti a spokojnosti. Postupne sa nám táto verzia životnej cesty odhaľuje. Život nás k nej najskôr smeruje jemne, potom tlačí čoraz silnejšie. Ak robíme kroky iným smerom, tak „padáme na nos“, zažívame problémy. Môžeme si ich sami pre seba nazývať „životnými chybami, poučeniami, omylmi“, v skutočnosti to sú naše odklony od smeru, ktoré nám kompas osudu vyrovnáva. Veď áno, nie je ľahké to prijať a byť natoľko životne múdrymi, že sa vyberieme predurčeným smerom napĺňajúcim náš osud s hlbokou dôverou k Bohu. Málokto z nás dokáže rozumieť svojej intuícii a byť taký pokorný, aby šiel jednoducho tým správnym smerom – to dokážu len naozaj „bieli“ – duchovne čistí a zrelí ľudia. Lebo oni už sú „ozajstní“, dokážu načúvať svojej duši, a nie Egu, vidia jasne pravdivú cestu.
Ja som veľmi intuitívny človek, a keď som narazila na poznanie o jednej pravej ceste, tak ma to vyľakalo, že som ho skúmala. Chodila som z konštelácie na konšteláciu – nehovorila som o tom nič – a zakaždým som sa dozvedela, že ma nerozlučne sprevádza silné životné poslanie – ako tieň, ako dieťa mamu. Vlastne to svoje životné poslanie už vidím, viem o čo ide – môj obrovský charizmatický projekt Územie anjelov. Fascinovalo ma, že všade mi vychádzalo úplne to isté, u rôznych ľudí a bez akejkoľvek poskytnutej informácie, vždy to isté. Mám jasné, že čo, aj ako, dokonca aj kedy by som mohla začať robiť – musela by som vnútorne vykročiť k VŽZ.
Ale ja som ešte nevykročila. A viem po víkende, že v tejto chvíli preto o mňa majú strach dve bytosti, jednou z nich je môj syn, vraj je tu, chce ma chrániť. Zápasila som s tou informáciou od víkendu – dobre ma to rozhodilo, lebo ja som ho pred časom úprimne pustila, aby mohol ísť. Budím sa odvtedy v noci a snažím sa vnímať svoje dieťa.
Tú druhú bytosť, žiarivo bielu, zatiaľ nepoznám, no jej zvláštne volanie vnútorne počujem, jediná ma dokáže zastaviť, aj keď nerozumiem ako a prečo. Poznám, ktorá z ciest je moje väčšie a menšie zlo, aj ktorá je tým dobrom, ale i tak balansujem medzi tromi možnosťami – súčasný život, smrť, zmena. A možno práve tým som nechala veci ísť, dokonale ísť samé, ktovie.
Záverom…
Nuž, keď už dnes toľko uvažujem o tých našich voľbách v živote, aj v spoločnosti – blížia sa voľby. Rozveselila ma tá naivita, s akou vybehli médiá proti Kotlebovi za hádzanie úvodného puku hokejistom – vraj si zvyšuje popularitu.
Nedôstojnosť situácie, v ktorej sa dvaja čelní predstavitelia správajú ako kofy na trhu, ich verejné vystúpenia sú plné obviňovania a vyhrážok – naozaj si myslíte, že pri takomto cirkuse na čele štátu si Kotleba potrebuje kupovať davy akýmsi hádzaním puku na hokejovom zápase?
Elena Predná Hora, 11.10.2017
Máš pravdu, NaciSSti okolo Kotlebu, to je ...
...v nomenklatúrnej rodine sa dá hovoriť o ...
Celá debata | RSS tejto debaty