otvorene

Osem mŕtvych, vracajúcich sa z práce v zahraničí, dnes ráno čakali ich blízki zbytočne. Nedočkajú sa ich už nikdy, už nikdy viac.

Podaktorí ich smrť možno budú zľahčovať, že predsa tí ľudia mohli zomrieť aj tu, na Slovensku, keby nikam za prácou necestovali. Ale cestovali – museli cestovať, ja si to prepojenie medzi životom ľudí na Slovensku a cestovaním za prácou zreteľne uvedomujem.

Preto vám dnes o tom porozprávam príbeh o tejto súvislosti  – tak ako ho vidím ja – na ich počesť.

Takže sľúbený príbeh…

Bolo to v roku 2011… Hej, práve vtedy som s kolegyňou  prezentovala na medzinárodnej konferencii, tuším že v Brne, dve práce. Jedna aj druhá sa tie práce týkali postavenia ženy – matky v slovenskej spoločnosti, každá z trochu inej strany analýzy problematiky.

Možno teraz nechápete súvislosť s tou rannou tragédiou, ale veď vydržte. Pochopíte.

V jednej z tých spomenutých dvoch prác sme písali o chudobe rodiny, a o tom, ako ju slovenské rodiny prežívajú. Rodiny nezamestnaných sa často k chudobe hlásia, dostávajú kadejakú sociálnu pomoc. No chudoba zasahuje aj rodiny pracujúcich, hovorí sa o chudobných pracujúcich (working poor) – a tí sa snažia chudobu svojej rodiny často maskovať. V takých situáciách sa veľmi často utiekajú k stratégiám šetrenia, v závislosti od miery chudoby odstupňovane

• vyrábajú mnoho vecí doma (zaváranie ovocia a zeleniny, pletenie odevov),
• alebo nakupujú len úplne najlacnejšie veci (zlacnené potraviny s končiacou zárukou, oblečenie v secondhandoch),
• prípadne sú odkázaní na darované veci, či pomoc rodiny a okolia pre prežitie.

V každodennom živote chudoba vplýva aj na deti – v škole sa nemôžu začleniť do bežného života detského kolektívu – nielenže nemajú moderné vychytávky (mobil, tablet, odev), ale nemajú často ani na výlet s triedou, fotografovanie,… Využívajú preto niekedy stratégiu, že dieťa sa nahlási na aktivitu s ostatnými spolužiakmi, ale pred jej platením a konaním akcie  „ochorie“.

Je to ťažká situácia, keď nemôžete kúpiť o liter mlieka viac – ako raz napísala  v práci do jednej súťaže moja najstaršia dcéra Kika – to ťažko pochopí človek, ktorý má vlastné lietadlo.

A ja si myslím, že takúto situáciu zažilo či zažíva mnoho slovenských rodín.

V tej druhej práci sme venovali pozornosť postaveniu ženy – matky v slovenskej spoločnosti. Sú to práve ženy – matky, ktoré sú nútené sa prispôsobovať požiadavkám zamestnávateľov – a tí dokážu byť najmä vo veľkých firmách zahraničných investorov, občas preblesknú na verejnosť ich skutočne originálne predstavy o časovo presne limitovanom „práve ísť na WC, či vymeniť si vložku počas menštruácie“. Určite by mnoho matiek vedelo rozprávať o tom, ako sú kvôli deťom pokladané zamestnávateľmi za príťaž, problémové zamestnankyne.

No hej – a v tejto druhej práci sme dali dva príbehy, pravdivé príbehy dvoch žien – matiek z našej poradenskej praxe. Obe tie matky boli rozvedené, kvôli alkoholizmu a násiliu zo strany manžela. Ani jeden z otcov nepracoval, deťom poriadne neprispieval, dávali len minimálne výživné. Ani jedna z matiek už nemala rodičov. Obe tie matky mali po troch synov, približne v rovnakom veku na nás sa obidve obrátili v situácii, kedy mali problémy so svojim prostredným synom vo veku necelých 16 rokov.

Jedna z tých matiek chodila s deťmi po podnájmoch, vykonávala slabo platenú prácu a hľadala márne lepšie platenú prácu, z ktorej by dokázala zaplatiť pre seba a deti. Prostredný syn jej vyčítal, že odišla od otca, že sa nedokáže o nich postarať a že on si nemôže dovoliť to, čo jeho spolužiaci. Matka zažívala pocity bezmocnosti a viny, že neodišla za prácou do zahraničia, aby zaistila pre deti viac peňazí.

Druhá z tých matiek odišla za prácou do zahraničia, sprvu dozerala na deti krstná mama, no po troch mesiacoch náhle zomrela, a tak na deti dozerali len sporadicky susedia. Prostredný syn jej vyčítal, že odišla od otca, že sa nedokáže o nich postarať, a že ich opustila kvôli peniazom. Matka zažívala pocity bezmocnosti a viny, že odišla za prácou do zahraničia, aby zaistila pre deti viac peňazí.

Nuž, toto je pravdivý príbeh o dvoch slovenských matkách. Ktorá z nich si zaslúži odsúdenie okolia? Z môjho pohľadu každá z nich vypovedá časť príbehu o problémoch tejto spoločnosti.

Práca v zahraničí…

Za prácou do zahraničia odchádza veľa ľudí zo Slovenska. Nedôstojnosť miezd nadchýna len politikov, pretože sme v dôsledku žobráckych miezd „konkurencieschopní“. Snažia sa nás v biede udržiavať, aby sa tu oplatilo zahraničnému kapitálu za kvalifikovanou a lacnou pracovnou silou prichádzať. A tak nás ožobračujú tí, ktorí by mali túto krajinu budovať, v no skutočnosti jej len škodia.

Opatrovanie je v kraji, kde žijem, veľmi rozšírený fenomén. Opatrovateľkami zahraničných dôchodcov sa stalo z môjho okolia veľa žien, putujú na turnusy a prichádzajú na pár dní zakaždým domov. Žijú život rozbitý na dve časti, „tam“ a „doma“. Odchádzajú opatrovať aj matky ešte malých detí, aby im zaistili lepšiu životnú úroveň. Pretože to, čo dostane opatrovateľka za dvojtýždňový turnus, nezarobí matka na Slovensku ani za vysokoškolsky kvalifikovanú, zodpovednú celomesačnú prácu. Nie, nie je to jednoduchá voľba pre žiadnu z tých matiek – každá by chcela naplniť potreby pre svoje deti, každá z nich musí pre to niečo obetovať.

A pokladám za dôležité pomenovať vinníka celej tej situácie – sú to ponovembroví zločinci, ktorí nám sľubovali  lásku, pravdu a spravodlivosť, no v skutočnosti nás len zadlžujú a čoraz viac ožobračujú. Keď si človek pozrie všetky tie „revolučné prejavy a sľubotechny,“, vyhlásenia ako nás komunisti neprávom strašia, že vraj bude nezamestnanosť a bieda – no človeku je z toho úplne nanič, akí sme boli mnohí naivní a dali sme sa oklamať sladkými rečami. A hlavne z toho, ako sa mnohí dávajú zavádzať a klamať doteraz, keď smerujeme do nového „navečnéčasyanikdyinak“ – obdobia zbrojenia, obdobia nastupujúcej studenej vojny, nedobrovoľného prijímania migrantov.

Ja som v rámci Charty 2012, a vlastne už dlhší čas predtým, odmietala mlčať. Občas si čítam Frýbovej knihu Mafie po listopadu, občas počúvam Kryla o tom, že jinak lze žít a občas si kladiem otázku, kedy sa toto všetko zmení konečne k lepšiemu v prospech obyčajných ľudí.

Záverom…

Úprimnú sústrasť rodinám všetkých tých mŕtvych.

Úprimnú sústrasť všetkým, ktorí pokladajú za normálne musieť voliť medzi žobráckou sociálnou podporou či žobráckou mzdou u nás a mzdou, ktorú získa človek za prácu v zahraničí. Ja vidím prepojenie medzi smrťou tých ľudí a našou sociálnou situáciou.

A hej, v dnešných večerných televíznych novinách bude aj správa o ľuďoch, ktorí pred Úradom vlády SR kričali „sme ľudia, nie stroje“. Je to ďalšia smutná vizitka tohto štátu.

Elena  Predná Hora, 14.10.2017