otvorene

Správnu cestu v živote hľadáme na mnoho spôsobov. V spoločnosti, aj v súkromí, sami pre seba. Ako spoznáme správnu cestu? Sme na nej spokojní, alebo šťastní? Je nám na nej dobre, ideme ňou bez námahy? Alebo je tá naša správna cesta zmysluplná, aj keď na nej občas „padáme únavou“?

Tak ako to naozaj je?

Cesta spoločnosti nie je o väčšine…

Nie je o tom správnom náboženstve, tej správnej politike, tých správnych vodcoch. Je o tých správnych ľuďoch. O nás všetkých.

Je o tom, že členovia spoločnosti sa správajú v zmysle najvyšších hodnôt – ľudskosti, súcitu, pravdy. Že pomáhajú svojim najslabším členom – deťom, chorým, starým. Že spoločnosť niekam zmysluplne smeruje.

Mne sa páčia spoločenstvá také hlboké, úprimné. Kebyže je to na mne, žijeme dodnes v prvotnopospolnej spoločnosti, pestujeme, chováme a vyrábame kadečo, meníme si tovary. Nikdy by tu nezavládlo drancovanie prírody, pahltná bezohľadnosť kapitalizmu, vykorisťovanie, vojny. Maj sa, pretechnizovaný svet a robotizácia, jedine v scifi literatúre. Predstava ideálneho života spoločnosti je pre mňa o dôraze na rodinu, podporu súdržnosti, úcty k životu a prírode, prirodzenosti.

Zdá sa vám to idealistické? Veď hej, vo mne je stále ukrytá naivná duša dieťaťa. Lenže kam by smerovala spoločnosť bez ideálov?

Náš život…

Niekedy uvažujeme, ako by sme žili, keby…

Kladiete si občas otázku, čo by ste zmenili na svojom živote? Nemyslím tým návrat kamsi do minulosti, úplne iný život od mladosti – ten by sme zrejme nemenili skoro nikto. Vyzeralo by to síce ako zdanlivo jednoduchý návod – vygumuješ a začneš inak, lepšie, ale ja si myslím, že všetko to doterajšie zmysel malo. A že to, akí sme boli vtedy, nás viedlo presne k takým voľbám, aké sme volili. Málokto by naozaj chcel svoj doterajší život vymazať – i so všetkým tým ťažkým a bolestným, čo prežil. Ja by som teda určite minulosť nemazala, milujem svojho syna tak hlboko, že si nedokážem predstaviť, že by som ho vôbec nebola poznala – tie roky s ním pre mňa znamenajú priveľa.

Niekedy by sme chceli zmeniť život súčasný. Možno sú veci, ktoré nám v ňom chýbajú, alebo sú inak, ako by sme chceli. Ibaže ako zmúdrievame, prichádzame na to, že veci plynú tak, ako majú. Všetko, čo sa má poskladať k realizácii nášho životného poslania, sa poskladá, ak „belieme“, lebo svoje poslanie môžeme napĺňať len ako úplne bieli (veď preto k jeho realizovaniu mnohí v priebehu života ani nedochádzame, lebo plánujeme, riešime, ovplyvňujeme nám do života prichádzajúce zmeny svojimi predstavami a činmi, čím len vytvárame zákruty a odbočky na nesprávny smer z tej pravej cesty). Ak by sme sa venovali len vlastnej premene v smere hlbokej pokory, úcty a vďačnosti a naozaj by sme životne zmúdreli, dozreli – „zbeleli by sme“ – potom by došli ku najlepšej verzii svojho života – svojmu pravému životnému poslaniu, aj ku svojej pravej láske. Inak nám Zámer sveta toto poslanie, ani toho človeka nepustí – lebo na to nie sme pripravení. A tak stále blúdime, chceme meniť svoj život, hľadáme naplnenie života a pravého partnera, míňame energiu na to, čo v skutočnosti nie je riešením.

A hej, dlho trvá, kým nám docvakne, že to, čo nám bránilo sa dostať ďalej skôr, čí rýchlejšie, bola len naša vlastná nezrelosť. Že ak niečo z nášho života odchádza, netreba to ťahať za nohy späť, a ak niečo do neho vchádza, potom je rozumné to prijímať s úctou a vďakou. To však dokážeme takto prijímať, až keď nadobudneme hlbokú dôveru k životu a ku veciam, väčším ako my. Keď si uvedomíme, že všetko robia v náš prospech, aj keď tomu možno ihneď nerozumieme. My potrebujeme len získať trpezlivosť, lebo čím sme trpezlivejší, tým rýchlejšie zmeny k lepšiemu v našom živote prichádzajú. Trpezlivosť je znakom našej hlbokej pokory, že sme pochopili ako všetko prichádza v tej správnej dobe. A dôvery. A prijímajúcej úcty. Tak postupne smerujeme ku svojmu pravému poslaniu.

Koincidencie nám ukazujú správny smer cesty…

Je to zvláštna vec, tie nenáhodné náhody. Čím pozornejšie ich vnímame, tým jasnejšie nám ukazujú správny smer. Cinknú o náš život. Sú ako smerové tabule pri ceste – vnímame koincidenciu a vieme, že ideme správnym smerom. Posunúť rýchlejšie dopredu sa dokážeme, ak na koincidenciu zareagujeme, zosilníme ju.

Naučila som sa vnímať nenáhodné náhody, aj sa snažím na ne reagovať. Ako na to? Ak sa vám objaví nejaký obraz, všímajte si ho v rôznych prejavoch dňa – napríklad mne sa už nejakú dobu pletie koincidenčne drak aj fénix, zakaždým pri objavení sa niektorého z nich niečo pochopím. Na pintereste si o nich sťahujem obrázky. Čítam si o nich. A ak niekde narazím na zmienku o nich, uvedomujem si to. Tak som predvčerom objavila zaujímavú myšlienku o fénixovi na jednej stránke. A rovnako predvčerom, keď som objavila prívesok s drakom v sekáči, kúpila som si ho – a už dva dni ho nosím. Zatiaľ jeho odkazu nerozumiem, chce to čas. A je prekrásny.

Správna cesta…

Niekedy si hovoríme, že by sme chceli mať život ako v rozprávke. Veď aj máme, držíme sa v ňom nejakého rozprávkového scenára.

No čo, poznáte ten svoj rozprávkový scenár? Ja som už v ktoromsi blogu prezradila, že moja životná rozprávka je Červená Čiapočka. Fascinuje ma dlho, dlho. Akosi ma sprevádza teraz zasa raz intenzívne na jednom z mojich dvoch pinterestov – koincidencia chcela, aby som niečo pochopila. A ukazuje mi rôznosť pohľadov, ako môžu jednu a tú istú rozprávku ľudia vnímať. ČČ s maskou vlka, či so stopami vlka, ktoré za ňou zostávajú. ČČ ako dievčatko čeliace zlému vlkovi, alebo dievčina, pri ktorej máte strach o chudáka vlka. ČČ utekajúca pred vlkom, ČČ zavýjajúca v lese spolu s vlkom na mesiac, či ČČ kráčajúca s puškou cez plece a popri nej ako verný psík ide vlk. ČČ pohodlne v lese sedí a číta knihu, opiera sa pritom o vlka. ČČ vchádzajúca do lesa, ktorý má podobu zlovestného vlka, aj ČČ s vĺčikom, ktorého nesie v náručí. Moja ČČ kráča lesnou cestičkou, les je tajomný a lákavý –  túži ho spoznávať, vlci tam zrejme kdesi sú, no sú súčasťou lesa, nie sú v tomto príbehu podstatní. Je to cesta hlbokého poznávania sveta, lesa, s dôverou. Upokojuje ma zvláštne, keď si uvedomujem tú moju pravú verziu, ktorú v nej vidím ja.

A hej, hlboko teraz dôverujem Zámeru sveta.

Záverom…

No veď hej, to je tá naša správna cesta – ako tá cesta lesom ČČ. Kráčame tajomným lesom, o tárame mu svoje srdce a on ho otvára nám. Sme jedno…

..

Elena   Predná Hora, 8.11.2017

P. S.: Ach, áno, to je môj drak. Je prekrásny, však?