otvorene

Poviem vám, komu a prečo adresujem tvrdú výzvu „odíďte“ v záhlaví môjho dnešného blogu. Nie, nie sú to len moje slová, takže kto a prečo ich hovorí?

O chvíľu sa všetko dozviete…

Kajka…

Ak ste pozorne čítali môj včerajší blog, v ktorom som oslovila generálneho prokurátora SR, tak viete, že Kajka je stará mama Sebíka – zlatovlasého, na fotografii krásne usmiateho, no v skutočnosti už niekoľko mesiacov mŕtveho chlapčeka. Trojročného – zajtra vlastne už štvorročného Sebíka, ktorý zomrel vinou zdravotníkov nitrianskej nemocnice.

Sebíkove narodeniny…

Výročia narodenín či menín našich mŕtvych detí, režú do duše ostrou britvou. Dôverne to poznám. Spomíname s láskou na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. No v prípade detí, ktoré nám zabili lekári, je to iné – naše deti mohli a mali žiť.

Maroško by mal v tomto roku 18 rokov. Môj synček, moja láska. Naše cesty sú prepletené vekmi. Moc mi chýba. Túžim byť s ním – a pritom viem, čo prichádza. Som už dostatočne pokorná, aby som chápala, že nás ženie neviditeľný vietor. Viem – no neviem to zmeniť. Napriek z môjho pohľadu úžasnému, zmysluplnému a veľkému poslaniu, ktoré po víkende definitívne konštelačne poznám, pocitovo stále kolíšem na hranici – a … odsek som vymazala, zostaňme pri tom, že som teraz naozaj zúfalá.

A tak len prosím Boha, aby môjmu dieťaťu umožnil prísť sem znovu, čím skôr. Moja duša ho volá…

Štát ako zlá macocha…

Namiesto podpory spoločnosti v takej situácii, aby sme sa mohli uzdravovať, nanovo začať budovať svoj život inak, tento štát systémovo týra obete nadštandardnou ochranou práv páchateľa, nekonečným ťahaním súdnych sporov, čo ustavične jatrí rany. Chýbajúcim dôstojným odškodnením, aby obete mohli obnoviť svoj život. A musí byť koniec súdnych sporov, až potom sa obete pochybení lekárov začínajú uzdravovať. My máme konečne v rukách po troch mesiacoch rozsudok, 33-stranový spis, takže aj rozumiem, že sudkyňa potrebovala na to viac času. Predvianočný čas musíme venovať spisovaniu odvolania.

Rozumiem Kajke, aj Dominike (Sebíkovej mame), ich hnevu. Veľmi dobre im rozumiem. Žiadajú, aby zdravotná sestra, ktorá smrť ich milovaného Sebíka zavinila, z nitrianskej nemocnice odišla.

Smrť Sebíka – pochybenie preukázal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou…

Primárka musela odísť z funkcie, no nebola priamou páchateľkou. Tá v tej istej nemocnici a na tom istom oddelení vraj stále pracuje. Vedenie nemocnice ju nemôže prepustiť, až kým nebude právoplatný rozsudok v prípade pochybenia, a to môže trvať niekoľko rokov.

Neviem si predstaviť, ako sa po zavinení smrti dieťaťa dotyčná zdravotná sestra v tej nemocnici cíti. Ako sa taká osoba môže dotýkať deň za dňom detí, ktoré tam ležia v postieľkach s vedomím, že jednému z nich svojim nezodpovedným a neodborným postupom vzala život. Ako sa môže dívať do očí všetkým tým deťom, ako sa môže pozrieť do očí Kajke a jej rodine. Naozaj neviem, aké sú jej pocity.

Ja by som mala v jej situácii silné pocity viny. Prevzala by som zodpovednosť za svoj čin, z toho pracoviska by som sama odišla, a určite by som hľadala spôsob, ako dopady svojho skutku na obete môžem aspoň zmierniť. Lebo stať sa v živote každému z nás môže kadečo, no musíme sa vedieť v každej situácii zachovať čestne. Ibaže slovenskí zdravotníci sa pri pochybení takto nesprávajú.

Neviem aké je to byť vrahom dieťaťa, nikdy som ním nebola – no právnici nám zakazujú hovoriť o zdravotníkoch, ktorí zavinili smrť našich detí, ako o vrahoch. Dokonca aj hovoriť, že ich lekári zabili – takto to na svoj blog rozhodne nepíšte. Aby vás tento mimoriadne spravodlivý štát nezavrel skôr ako samotného vraha vášho dieťaťa, pri ochrane jeho ľudských práv. Na tie naše práva štát zvysoka kašle.

Lenže pre nás – rodičov a starých rodičov mŕtvych detí, sú to vrahovia, vrahovia našich detí – nech si ich oslovujú právnici ako chcú, my to tak cítime, že naše deti v slovenskom zdravotníctve zavraždili.

Veľmi dobre chápem Kajku, prečo žiada, aby zdravotná sestra, ktorá smrť jej vnuka zavinila, odišla z nemocnice…

Ja som tiež zažívala po smrti syna neskutočnú bolesť z predstavy, že lekárka, ktorá zavinila smrť môjho jediného syna, sa tvári akoby sa nič nestalo a ďalej pracuje v tej istej nemocnici. Ak si taký človek neuvedomuje, v čom spravil chybu, potom je neodborník – a mali by ste rozhodne zvážiť, či mu zveríte do rúk svoje dieťa. Alebo vie, kde chybu spravil, ale nemá žiadne morálne hranice a nepreberá zodpovednosť na svoj skutok? Vyberte si, čo je horšie.

Predstavte si, v našom prípade páchateľka sa domáhala odvolaním proti rozsudku hlavne možnosti môcť ďalej pracovať. Vo veku viac ako štvrťstoročie po bežnom odchodovom dôchodkovom veku. Koľkým deťom by tak bez výčitiek svedomia ešte chcela svojou neodbornosťou „len meniť kvalitu života“ (podľa jej obrany prostredníctvom advokáta v súdnom konaní)? Takéto správanie ja pokladám za konanie mimo akýchkoľvek morálnych hraníc. Skutočne som si pri takom jej amorálnom správaní kládla otázku, či moje dieťa naozaj bolo jediné, ktorého smrť má na svedomí, keď to tak zvláda „akoby sa nič nestalo“.

A práve pre moje pochybnosti o tom, či podaktorí slovenskí zdravotníci majú normálne, zdravé morálne hranice a na základe skúseností, že ich správanie po pochybení, ktorým zavinili smrť pacienta, rozhodne nie je morálne, oslovila som rektorov všetkých vysokých škôl na Slovensku, kde vyučujú zdravotníkov.

Poukázala som im na skutočnosť, že u nás neexistuje ani zo strany MZ SR, ani zo strany ďalších kompetentných inštitúcií (všetky som písomne oslovila) žiadna vedomosť o čo i len jedinom prípade lekára, ktorý by sa voči svojim obetiam zachoval čestne a zodpovedne po vlastnom pochybení, ktorým zavinil smrť ich blízkeho. Zaujíma ma preto, či a akým spôsobom učia svojich študentov o postupe v prípade ich vlastného pochybenia. Lebo ak chyby sprevádzajú každú ľudskú činnosť, potom je dôležité vedieť aj chybu riešiť – prevziať za ňu čestne zodpovednosť.

Odpovede rektorov oslovených vysokých škôl samozrejme uverejním v mojom blogu. Dozviete sa ich.

Záverom…

Odíďte, prosím, zdravotníci, v prípade pochybenia ktorým zaviníte smrť pacienta, rozhodne odíďte ihneď z toho pracoviska. Majte toľko morálnej sily a ľudskej slušnosti.

Hej, ak Kajka zorganizuje protest, aby zdravotná sestra – vinníčka smrti Sebíka z pracoviska odišla, tak budem stáť pri nej. A verím, že nezostaneme samé dve. Na Slovensku zomiera ročne 11 000 ľudí, ktorí by mohli žiť. Sú to aj vaši blízki…

Elena  Predná Hora,, 11.12.2017