otvorene

Jasné, hodilo by sa to valentínsky, ak zaspomíname na včerajšie presladené kytičkovanie a srdiečkovanie.

Dnes ráno však píšem o včerajšej streľbe na americkej strednej škole – takže to bude o iných dňoch, ktoré máme navždy v pamäti. O zle, ktoré nás sprevádza, a ktorému musíme v živote čeliť. Tak.

Zlo, ktorému v živote treba čeliť…

Nie, doteraz nemám jasno v počte tých obetí na Marjory Stoneman Douglas High School, ani americké zdroje v tom v noci jasno nemali. Sypali sprvu čísla medzi 20 až 50 obeťami. Nakoniec je priamo zabitých vraj „len“ 17 mŕtvych, ibaže zrejme viacero ranených je v kritickom stave. Nuž, útočná puška AR-15 nedáva veľké šance…

Okamihy hrôzy sa však nikomu z tých, ktorí to prežili, už nikdy nevymažú z pamäte. Rovnako ako tým, ktorí o svojich blízkych prišli. Ponesú si v sebe čin istého 19-ročného výrastka, ktorý zbabral život sebe, a ublížil aj mnohým ďalším ľuďom. Mohla by som profilovať dopredu, že pôjde o typický obraz šialeného strelca – samotár, ktorého nikto poriadne nepozná, lebo na neho všetci kašlú. Prepustenie zo školy pre disciplinárny prehrešok sa stalo spúšťačom po sérii vecí, ktoré ho zaplavovali ako daily hassless, každodenné maličkosti. A v anamnéze určite nejaký zlý štartér, zrejme minulý rok.

Aj sa to potvrdzuje. Pohľad bývalých spolužiakov – „nemal žiadnych priateľov, ale keď mal príležitosť, rád rozprával…“, “bol tichý a podivný, ale keď sme pracovali spolu, snažil sa hovoriť so mnou..“. Bol vylúčený z dvoch škôl, dva razy zadržaný,  mal záľubu v poľovačke a chcel vstúpiť do armády. Pritom bol vcelku úspešný študent, ešte v roku 2016 dosiahol zopár úspechov za prospech aj správanie. A vzťahy? Bol adoptovaný, adoptívni rodičia zomreli – otec pred 10 rokmi na infarkt, matka pred 3 mesiacmi. Po smrti matky v novembri 2017 ho prijala rodina jeho bývalého spolužiaka zo strednej školy. A hej, na facebook dával fotky o svojom násilnom správaní voči zvieratám…

Netypicky nespáchal samovraždu, ani ho nezastrelili, to býva obvyklý osud „šialených strelcov“.

A čo tá skúsenosť hovorí nám?  

Senátor za demokratov Chris Murphy je aj právnikom, ktorý bojuje proti „slobode zbraní“. Povedal moc múdru a pravdivú vec po tejto udalosti: Nie je to náhoda, ani smola, ale výsledok našej nečinnosti.

Každá cesta začína prvým krokom…

A ja pripomínam moju nedávnu otázku – KEDY VIEME, ŽE NIEKTO ROBI PIZZU? Keď do nej už upečenej hryzie, alebo už keď si kupuje korenie na pizzu a cesto na pizzu v prášku?

Iste, v prípade tohto šialeného strelca som cielene dala popis jeho života – aby ste si uvedomili, ako spoločnosť zlo bagatelizuje. Kde by bol bod, v ktorom by ste vy sami povedali, že ten chlapec potrebuje pomoc?

Lebo bolo určite viacero záchytných bodov, kedy mohol a mal dostať pomoc spoločnosti – odbornú pomoc a dôsledný dohľad. Najmenej 17 ľudí teraz mohlo žiť, a možno stovky ľudí nemuseli niesť v sebe túto traumu.

Nie, nie je to „veď to je Amerika“.

Spomínate si nedávno, keď som písala o tom úchylákovi, ktorý utĺkol v Bratislave na Žarnovovej ulici mačku? Naozaj si myslíte, že človek, ktorý je psychicky v pohode chodí po večeroch ulicami Bratislavy, a utĺka zvieratá? Skutočne chcete také indivíduá zastavovať, až keď vystrieľajú zopár ľudí? Násilie voči zvieratám je prvý indikátor rizika závažného násilného správania – človek nemá morálnu hranicu neublížiť inej živej bytosti. Je to hodne výpovedné patologické správanie…

Presne na toto som chcela vtedy poukázať – zlo treba dôsledne zastavovať v malom, inak sa rozbieha…

Slippery slope efekt…

spoločnosť na svoju škodu prehliada. Zlo sa potom nabaľuje ako snehová guľa, rozrastá sa. A doplácajú na to nevinní.

Podobne je to aj v oblasti pochybení lekárov. Keby spoločnosť potrestala dôsledne a spravodlivosť jedného či dvoch lekárov, ostatní by si dávali naozaj pozor – a zachránili by sa tým životy detí. Aké symbolické – práve včera večer, keď som prichádzala z práce dávali v televíznych novinách správu o trojročnom Sebinkovi (písala som o ňom popakovane, zomrel pochybením zdravotníkov) – začali trestné stíhanie 5 zdravotníkov. A ja vám môžem povedať, kam to po tom mediálnom halase tento systém bude roky tlačiť – obete vyčerpávať, jatriť im rany, páchateľov odsúdi podmienečne…

Princíp zla je vždy ten istý…

Obete nesú následky ďaleko viac ako samotný páchateľ. Nie, nie je to spravodlivé.

A hej, je to zakaždým presne ten istý princíp chorej a slepej spoločnosti, ktorá sa rozhýbava k činu, až keď je neskoro….

Záverom…

Som hodne unavená teraz skoro ráno. Musela som prepnúť z písania v mojej nočnej práci na oddychové obrázkovo Pinterestu. No  i tak kdesi v pozadí bežal leitmotív tejto úvahy – prečo je na svete toľko zla? Bože, prečo?

Myslím, že viem odpoveď – nemali by sme byť k zlu ľahostajní…

Elena   Predná Hora, 15.2.2018