Sú činy, ktoré sú obžalobou doby. Sú ľudia, ktorí sú obžalobou tejto spoločnosti. O ich životných príbehoch občas píšem v mojom blogu. Aj dnešok je taký deň.
Ach, pravdaže. Rozumiem, ako sa cíti pani Kušnírová, poznám to. Dnes o ľuďoch, ktorí nemôžu a nesmú mlčať, aby sa konečne veci v tejto spoločnosti menili k lepšiemu…
Včerajší časopis Plus jeden deň bol hodne inšpiratívny…
Popri liste, o ktorom som písala včera, tam bola i ďalšia vec, o ktorej som včera nepísala. Ale dnes budem. Článok je o Sebinkovi, trojročnom chlapčekovi, o ktorom som už písala opakovane. Áno, Kajka – Sebíkova stará mama so mnou komunikovala i včera skoro ráno, keď som vyrážala na služobnú cestu do BB. Pridávajú sa k nám postupne i ďalšie mamy, ktorých deti zomreli na Slovensku vinou lekárov. Bojujeme za svoje mŕtve deti, a bojujeme tým i za vaše živé deti, alebo za vaše vnúčatá.
Prečítajte si v spomenutom článku autentické vyjadrenia mamičiek, ktoré s deťmi pobyt v tej nemocnici prežili – dôjde vám to konečne snáď.
Tento boj je nielen môj či Kajkin, ale aj váš, náš spoločný.
Alebo tento článok?
Tento boj je nielen môj či Kajkin, ale aj váš, náš spoločný.
Nedokážete si predstaviť, čo zažívajú obete pochybení lekárov v tomto štáte…
Sebík dnes mohol žiť, mal by už štyri roky, keby dostal správnu zdravotnú starostlivosť od personálu nitrianskej nemocnice.
Podobne ako môj syn Maroško, ktorý mohol žiť, mal by už takmer 19 rokov, keby v revúckej nemocnici bol dostal správnu starostlivosť. O závažnom pochybení lekárky, ktorej meno – žiaľ – nemôžem tu verejne napísať napriek jej právoplatnému odsúdeniu na úrovni Najvyššieho súdu, pretože tento štát chráni práva páchateľov, a nie ich obetí – niet pochýb. A rovnako, žiaľ, nemožno mať pochýb ani o neodbornom stanovisku revúckej nemocnice, ktorá dodnes zrejme nepochopila v plnom rozsahu svoju chybu.
Každý môže spraviť chybu, ale musí za ňu niesť čestne zodpovednosť. Zdravotníci na Slovensku tak zatiaľ nepostupujú. Tým, ako som opakovane písomne upozornila t. č. už bývalého ministra zdravotníctva SR, dochádza tým až ku možnému verejnému ohrozeniu.
A ako som upozornila opakovane t. č. už bývalú ministerku spravodlivosti SR, dochádza tým ku rozsiahlej sekundárnej traumatizácii, až ku systémovému týraniu obetí pochybení lekárov.
Môj syn mohol žiť. Namiesto toho je dnes štvrté výročie jeho smrti.
Dnes sú 4 roky od smrti môjho dieťaťa…
4 roky utrpenia, bolesti zo straty syna, aj z postupu štátnych inštitúcií.
V popoludnie pred Vianocami (23.12. o 15,30!) uzatváranie spisu vyšetrovateľom, napriek nášmu nesúhlasu a v rozpore so zákonom, nakoľko manžel bol v tom čase na PN, doklad o tom bol riadne doručený na OO PZ.
V rámci súdneho pojednávania bolo zistené, že vyšetrovateľ dal svedkyni do ruky kópiu zápisnice.
Sudca odmietol moju žiadosť, aby vylúčil verejnosť, lebo smrť môjho syna nie je kino. Neakceptoval to, hoci vrahom bez mihnutia oka robí tento štát procesy s vylúčením verejnosti. Ale mne zakázal na pojednávaní plakať.
Mediálne vyjadrenia riaditeľky nemocnice len o mojom synovi a jeho diagnózach, alebo o odškodnení, namiesto vyjadrenia sa o nekvalite nimi poskytnutej zdravotnej starostlivosti, čo by bolo pre manažéra nemocnice adekvátnejšie.
Vyjadrenia právnika nemocnice – pokladám ich za vysoko neetické – ako že ešte máme tri deti, alebo že Maroško bol i tak postihnutý. Mala by som azda byť menej smutná za to, že mám ešte tri dcéry, ak mi môjho jedného syna zabili? A čo keď má človek postihnutie, môžu ho azda zabiť? Vážne sa vám zdajú v poriadku takéto argumenty? Verím, že medzinárodným inštitúciám na ochranu práv ľudí s postihnutím rozhodne normálne pripadať nebudú.
A hej, keďže moje dieťa malo pôrodné poškodenie požiadala som ministerku spravodlivosti o súhlas s retroaktivitou – žiadam zistiť vinníka pôrodného poškodenia môjho syna. Neriešila som to po pôrode, lebo energiu a sily som sústredila na zlepšenie jeho stavu. Nebola som to ja, kto ten argument vytiahol na súde. Ale budem to ja, kto teraz bude trvať na pomenovaní vinníka tej situácie.
To nie je všetko. Budúci týždeň sa o tom dozviete viac.
Nekonečné časové prieťahy
4 roky bojujem za spravodlivosť pre svoje mŕtve dieťa. Je to ustavičné jatrenie rán, znovu a znovu, zdĺhavými súdnymi postupmi. Pojednávanie za odškodnenie bolo v septembri, odvolacie na kraji je otázne kedy bude. Je smutné, že táto spoločnosť mi ako obeti nepriznala žiadne práva a nechráni ma.
Páchateľka zavinila bolestnú smrť môjho dieťaťa. Rozbila celý náš dovtedajší život. Naše vzťahy sa úplne zosypali. Ak by som chcela ísť inam, aby som nemala na očiach spomienky, musela by som sa vzdať vybudovanej profesijnej kariéry. Ak by som ochorela, odmietla by som prevoz RZP do tej nemocnice – takže som v riziku ohrozenia života.
A páchateľka pri tom všetkom má tú drzosť vyjadrovať sa ku odškodneniu za smrť môjho syna – aby vraj nebolo vysoké. Áno, skutočne. Na jej mieste by som sa radšej doma úprimne modlila k Bohu, aby mi odpustil, že som zabila dieťa.
Je to amorálne, ak sa vrah sa vyjadruje k tomu, akú sumu majú dostať pozostalí po jeho obeti.
Na to skutočne treba mať žalúdok, však? Ja ako matka mŕtveho dieťaťa som v trestnom konaní nemala právo sa vyjadriť ku výške trestu pre páchateľku, to podľa platnej slovenskej legislatívy mal len prokurátor.
A pýtam sa verejne – už to mám písomne potvrdené Krajskou prokuratúrou v BB, takže môžem – ako je možné, že sudca nezohľadnil, že v prípade môjho syna šlo o osobu mimoriadne chránenú – dokonca dvojnásobne mimoriadne chránenú – o dieťa, aj o človeka s postihnutím???! A ako je možné, že samotný prokurátor nezistil nesprávnosť v kvalifikácii činu sudcom, a že voči tomu nenamietal? Trest, ktorý páchateľka dostala je z môjho pohľadu fiktívny, pretože bola odsúdená len podmienečne, a zákaz činnosti v jej veku už nehrá žiadnu úlohu. O čom to všetko v tomto štáte vypovedá?
Vyberám si, komu odpovedám, diskutéri…
Po celý čas. A čo? Vy si nevyberáte, kam a čo píšete? Tak prečo očakávate, že ja si nevyberiem, na čie slová zareagujem? Zaujímavé je, že niektorým sa to nepáči až teraz, keď to pravdivo pomenovávam. S podaktorými skutočne nie je o čom diskutovať. A vám odporúčam to isté, nereagovať na kadejaké urážlivé komentáre – lebo ich pisatelia nimi hovoria oveľa viac o sebe, ako o vás.
K včerajšiemu blogu som dopísala P.S., že chápem situáciu pani Kušnírovej. Má právo smútiť spôsobom, akým potrebuje, nezhadzujte jej smútok. Aj ja zažívam primitívne komentáre ľudí, ktorí nikdy nič podobné nezažili a nedokážu sa vcítiť do situácie matky, ktorej zabili dieťa. Nedá sa to nazvať inak podľa mňa, ako primitivizmus, ak sa niekto nevyzná vo veciach, posudzuje a uráža. Už som párkrát napísala názor, že niektorí by mali radšej svetre párať, ako písať do diskusií na sociálne siete, ak chcú spraviť pre ľudstvo niečo osožné.
Budem konkrétna. K článku, kde sa písalo o prípade môjho syna, sa podaktorí diskutéri vyjadrovali hodne odveci. Po mojom komentári k ich príspevkom okamžite diskusiu stiahli, lebo vedia na rozdiel od podaktorých diskutérov, že diskusné vyjadrenia môžu mať trestnoprávny dosah (pre naivných – stiahnutie diskusie neznamená, že údaje už nemajú, navyše z nich aj ja mám printscreen). A tiež si pamätajú, že kedysi po mojom trestnom oznámení vydali údaje diskutéra Karola polícii, ktorá však potom „nedokázala stotožniť číslo IP s diskutérom“. Zrejme sa dosť nesnažili, podľa mňa zodpovedá vždy majiteľ počítača. Postup polície vo veci argumentujem aj v mojom podaní medzinárodnému súdu ako nedostatočnú ochranu obetí.
V Sebíkovom prípade dokonca diskutérku polícia stotožnila, malo to pre ňu naozaj neblahé následky.
Takže, milí diskutéri (a hlavne tí nemilí), uvažujte dobre, čo píšete na sociálne siete. Pamätajte, že i keď sa podpisujete „fialová krava“, ste vypátrateľní. Položte si preto vždy pri písaní otázku, či budete stáť za svojimi výrokmi ako konkrétny Jožo, Anča, či Ďuro v rámci vyšetrovania Úradu špeciálnej prokuratúry. Práve oni totiž vyšetrujú výroky extrémistického charakteru, t. j. nepochybne aj schvaľovanie smrti človeka kvôli postihnutiu.
Záverom…
Mám moc rada pieseň Mariky Gombitovej Cirkusový kôň, naozaj moc.
Ach, hej, tá pieseň je príbeh. A takto pokračoval…
„Ach, ten koník nemá slová, možno že by vravel znova
prečo chvostom na svet máva
a ušami postriháva…“
Elena Predná Hora, 29.3.2018
ktorí nikdy nič podobné nezažili a nedokážu ...
Celá debata | RSS tejto debaty