otvorene

Pravdaže, nápis je mnohoznačný – nuž, čo môžeme mať veľké? Charakter, srdce, ale aj Ego, problém, hnev, smútok, sklamanie, majetok, sen, ideál, či očakávanie. Určite aj kadečo iné – dom, intelekt, životné poslanie, zámer a plán, rozhodnutie, odhodlanie. Nuž, veď vravím, kadečo…

O čom z toho idem dnes napísať? Hm, predsa o ľuďoch s veľkým životným zmúdrením. Životné zmúdrenie zahŕňa uvedomenie si ilúzie veľkosti a pochopenie odkazu ťažkých životných situácií v našom živote.

Ilúzia veľkosti…

To bol filozofický odkaz fotografie púpavy z Fúkania do púpav 1.

Ilúzia veľkosti nás sprevádza životom. Naše problémy nám niekedy pripadajú také obrovské, až tienia to, s čím zápasia iní. Niekedy to tak býva. Snažím sa preto neporovnávať veľkosť bolestí. Moje životné zranenia ma nepripravili o schopnosť súcitiť s bolesťou iných, všetkých živých tvorov. Zvieratá to cítia – a tak máme pri pracovisku usadené mačky z okolia.

Odkaz ťažkých životných situácií…

Niekedy sa nám život zvrtne z minúty na minútu. Nevieme, kedy sa tak stane a ani prečo. Zlé veci sa nestávajú zlým ľuďom, a nie sú trestom. Prihodia sa – a my sa s nimi musíme popasovať – učia nás

• o našej vlastnej odvahe, vytrvalosti a životnej múdrosti,
• o tom, akí cenní sú úprimne milujúci a dôveryhodní ľudia pre nás,
• o tom, aká je cena ľudskej solidarity a súdržnosti,
• o hodnote života a zmysluplnosti všednosti.

Ťažkými životnými situáciami sa učíme o tom, aká je naša vlastná odvaha, vytrvalosť a životná múdrosť…

Zmúdrieť vo vzťahu ku sebe samému stavia pred nás otázku v čo veríme a za čím dokážeme ísť celým srdcom, aj nakoľko stojíme sami za sebou. Odvaha znamená nestratiť schopnosť snívať, vytrvalosť znamená nevzdávať sa prekážkam na ceste, životná múdrosť znamená schopnosť nechať ísť veci, tak ako majú. Stáť za sebou znamená mať sebaúctu. Až keď máme dostatočnú sebaúctu, dokážeme sa definitívne pustiť toho, čo nám ubližovalo. Ak nám niekto ublížil, nie je to žiadna láska, čo nás tam znovu ťahá, ale naša vlastná podvedomá potreba ubližovať sám sebe. „Prečo si chcem ubližovať“ je tá správna otázka.

Ťažkými životnými situáciami sa učíme o tom, akí cenní sú úprimne milujúci a dôveryhodní ľudia pre nás…

Zmúdrieť vo vzťahu ku iným ľuďom znamená budovať vzťahy iba na základe úprimnej lásky a dôveryhodnosti.

Vo vzťahu ku láske existuje mnoho ilúzií a pritom rozpoznať úprimnosť lásky dokážeme, ak vnímame pozorne. Na facebooku mám už pár rokov starú indiánsku báseň, pokladám ju za moc múdru. „Chcem vedieť, či stojíš so mnou uprostred ohňa, bez toho, aby si sa zľakol…“  Práve to pokladám za „jadro vzťahu“ – to, ako pevne pri nás ten druhý stojí. Nie majetok, postavenie, výzor, pekné reči, ale vzájomná úcta, hlboká dôvera a spoľahlivosť v každej situácii.

Raz som deti prihlásila do prázdninového denného tábora – cestovali naň každodenne do Revúcej. Pesnička, ktorú sa tam naučili a moje stredné dieťa si ju s obľubou spievalo i dlho, dlho po skončení tábora, hovorí, že „muž múdry staval dom svoj na skale…“ Mne tá pesnička pomohla ujasniť si postoj. Veru, je nezmysel stavať dom na nepevných základoch, nestabilných, zamoknutých, pokrivených. A rovnako je to so vzťahmi – ak chceme vzťah navždy, tak ho nemožno budovať na piesku, ani zo slamy. Nepokladám preto za dobré riešenie dávať ďalšie šance vo vzťahu ľuďom, ktorí nás sklamali, podrazili, ublížili nám. Skrátka a jasne, v takej situácii je vhodné položiť sám sebe otázku – naozaj potrebujem nespoľahlivého kamaráta, či nebodaj partnera?

Ja by som v tejto súvislosti hovorila až o „ilúzii prijatia“ ako našom základnom probléme vo vzťahu ku iným ľuďom. Prijať človeka s jeho chybami, takého aký je, totiž ani zďaleka neznamená tolerovať niečiu nespoľahlivosť, nečestné a bezohľadné správanie.

Rada používať prirovnania, lebo si pomocou nich ľahšie uvedomíme problém. Až keď sa dokážeme definitívne pustiť starého, môžeme sa chytiť niečoho nového. T. j. nejdeme ku budúcnosti, ak sme myšlienkami zakvačení v minulosti. To je odpoveď na našu otázku, prečo nám do života akosi neprichádza nič nové zmysluplné – pretože sme neupratali poriadne.

Ťažkými životnými situáciami sa učíme o tom, aká je cena ľudskej solidarity a súdržnosti…

Zmúdrieť vo vzťahu ku spoločenstvu iných ľudí prináša uvedomenie si sily a cennosti spoločenstva, súdržnosti. Múdrosti predkov a dôležitosti generačnej úcty.

Bola som nedávno v Ružomberku – v jednu nedeľu a pondelok. Síce s veľkým odhodlaním prezentovať projekt druhoatestačky, ibaže bez nabíjačky na notebook. Rozbehla sa v nedeľno-podvečernom cudzom meste akcia na záchranu – a po hodine prišla Kajka s notebookom. Náhodne nenáhodne bola práve v neďalekých kúpeľoch. Tak sme sa konečne stretli osobne.

Pravdaže, chcem pripomenúť verejne aj to, aký tím vytvorili mamy z nášho otvoreného listu. Sú to úžasné ženy, statočné, milujúce.

A pokladám za moc dôležité, aby sme v spoločnosti prenášali na deti úctu ku starým ľuďom, práve v situácii kadejakých úvah „sociálnych služieb typu IRIS“ (o ktorých som písala vo včerajšom blogu).

Ťažkými životnými situáciami sa učíme o hodnote života a zmysluplnosti všednosti…

Zámer sveta nám prehádže priority, učí nás pevne stáť na nohách, vidieť jasne to, čo má naozaj cenu.

A tak namiesto pachtenia sa za miliónmi sa v jednej chvíli spokojne usádzame a čítame knihu. Namiesto drahého sektu a kaviáru si šťastne odhrýzame z čerstvého chleba s maslom, vychutnávame si dúšok chladivej čistej vody z prameňa. Namiesto vysedávania v bare kráčame so spievajúcim srdcom lesom a nastavujeme tvár vetru.

Nie všetci, pravdaže, každý si volí svoju cestu sám. Ale veď o tom je naše zmúdrievanie, nie?

Záverom…

Ľudia s veľkým životným zmúdrením sú nielen životne múdri – ale hlavne pokorní. Pokora totiž nie je iba prázdne slovo, ani životný štýl, je to niečo hlboko prenikajúce našim životom. Len prostredníctvom pokory sa dostávame ku svojmu pravému životnému poslaniu.

A možno sa mi najviac páči myšlienka (neviem si v tejto chvíli spomenúť na autora, ale veď to je jedno, nie?), že pokora je maximálna miera sebaúcty. Pretože vtedy sa nehráme na nič ani sami pred sebou, ani pred inými.

Všetkým nám prajem veľa, veľa úcty k sebe samému…

Elena    Predná Hora, 13.7.2018