otvorene

Kebyže snívam, snívam o svete, v ktorom netúžime sledovať zlé správy.

Dnes médiá žijú z toho, že davy po nich pachtia. Znovu a znovu rozpitvávajú nechutné detaily útoku žraloka, vrážd, havárií a ďalších podobných ľudských tragédií, a keď už nič iné niet, tak aspoň rozpadu vzťahov celebrít, v ktorých sa ľudia nedokážu rozísť dôstojne a čestne.

Čo by bolo pre nás podstatné v takom svete? Možno by sme sa zamerali na príbehy malých – či veľkých – ľudských láskavostí, statočnosti, čestnosti, dobra. Asi by nám to bolo i viac na prospech, ako táto záplava trápností.

Príbehy láskavosti…

Láskavosť je pre mňa láskavosťou, keď ju nerobíme „aby sme boli láskaví“, ale prirodzene, pre šírenie láskavosti a radosti – preto, aby sa niekto iný cítil dobre.

Mám rada ľudí, ktorí sa nehanbia zdvihnúť niekde zo zeme smeti a hodiť do koša, len preto, aby bolo čisté prostredie. Ľudí, ktorí chodia kŕmiť túlavé mačky – a robia tak pravidelne, starostlivo. Ľudí, ktorí sa dokážu postaviť za správnu vec. Ľudí, ktorí šíria dobro.

Moc sa mi páči Aristotelova myšlienka, že čestnosť a dobro si môžeme cvičiť podobne ako svaly, že si opakovaním takého konania na ne navykáme..

Potrebujeme veľa svetla…

Napriek všetkým ohrozeniam a zlám okolo nás má tento svet nádej ešte aj o päťdesiat rokov – včera sme to v experimentálke videli, poslali sme mu radostne po tom zistení veľa, veľa svetla.

A toľko lásky tam včera konštelačne prúdilo, až som o tom i ja sama dnes ohromene napísala v našej tajnej konštelatérskej skupine. Láska je obrovská sila – závratná. Tá k dieťaťu je naveky, lebo je prirodzene bezpodmienečne vzájomná. S tou partnerskou to niekedy nevyjde – nie je jednoduché nájsť človeka, ktorému môžeme hlboko dôverovať, vzájomne sa podporovať v raste a bezpodmienečne sa milovať. No jedno mi je jasné po včerajšku, ľudia vidia lásku často v červenej – v skutočnosti je ozajstná láska biela, žiarivo biela.

Nuž, a konečne som úplne pochopila včera, aj čo znamená šamanská myšlienka „ste natoľko disciplinovaní, aby ste mohli byť slobodnou dušou“? Som rada, že som pevná. Pretože naozaj slobodní sa môžeme stať, len ak máme natoľko pevné vlastné hranice, že nikdy nezneužijeme možnosť ich akokoľvek prekročiť. A ani o tom neuvažujeme, lebo máme hlbokú úctu k Zámeru sveta – i sami k sebe…

Ešte i teraz večer čerpám energiu z toho silného včerajška, pomáhalo mi to po celý deň. Veď áno, plakala som dnes – výsluch bol OK, ale ja nie. Vedela som, že to takto bude, že mi bude potom bolestne chýbať môj syn, nechcela som tam ísť sama. V jednej chvíli vieme skrátka, že partnerstvo je o zdieľaní, bez neho nie je nič…

Záverom…

Ach, to je nádherný okamih, keď vietor rozvieva lupene kvetov… Presne tento obraz sa mi vynára pri hudbe, ktorú dnes počúvam. Občas len vnútorne, alebo si ju potichu nôtim, podvečer naplno yutubácky. Dokáže ma chytiť hlboko za srdce.

Šla som popoludňajším rozhorúčeným Breznom, predstavovala som si „ako vietor rozvieva lupene kvetov…“,  a pohmkávala som si potichu pieseň, ktorá ma sprevádzala dnes od rána. Ach, počúvam tú hudbu, ktorá mi hovorí tak veľa, áno – presne táto prekrásna búrlivá verzia je v tejto chvíli moja najpravejšia

https://www.youtube.com/watch?v=sS3DDNiswKg

Elena   8.8.2018

P S.:  Ach, to je nádherný okamih, keď vietor rozvieva lupene kvetov…