otvorene

Keď pred časom davy stáli v uliciach za odchod policajného prezidenta Gašpara, určite nečakali takýto záver príbehu. Ako totiž médiá uvádzajú – bývalý policajný prezident pracuje na ministerstve ďalej, ako poradca ministerky.

Dnes sa porozprávame o klamaní slovenských občanov – a aj o situácii pred voľbami, pravdaže…

Klamanie slovenských občanov…

Už sa stalo tradíciou politikov na Slovensku, ktorí reprezentujú „pravdu, lásku, spravodlivosť, čestnosť, poctivosť a dobrých anjelov“, že pokladajú za prijateľné akékoľvek správanie voči občanom. Po prevalení darebáčin neodchádzajú, dokonca nás všetkých presviedčajú, že veď o nič nejde.

Niekedy ani nedokážeme uveriť tomu, že by mohli konať tak nečestne – pripadá nám to nepredstaviteľné, až do chvíle, keď taký krok naozaj urobia. Napríklad ja nemôžem uveriť tomu, že by náš pán prezident  – s tým všetkým, čo sa o ňom prevalilo (a ktovie čo ešte ani nevieme) – skutočne vážne plánoval pokračovať v politickej budúcnosti v akejsi strane – ním založenej, alebo už existujúcej. Naozaj by ste mu dali svoju dôveru?

Kauzy sa nevyšetrujú, respektíve vyšetrujú do stratena. Tých, ktorí sa ozvú za pravdu, označia za extrémistov, snažia sa ich umlčať, znechutiť, zastrašiť. Alebo prídu o život – ako som popísala prípady novinárov v blogu Slová o svete 4. – O novinároch, odvahe a smrti…

A občania mlčia…

Situácia predvolebne…

Tieň vojny

Podľa mňa narastá riziko vojenského konfliktu veľmocí, zasa raz – a ja vidím na potencovaní konfliktu jednoznačne vinu na strane USA a NATO.

V tieni narastajúceho zbrojenia, výdavkov slovenských občanov naň a zvažovania povinnej vojenskej služby (ako sa mihlo pred časom médiami) občania mlčia. Lenže práve zapojenie civilnej zložky v nejakej podobe pod hlavičkou „vlasteneckej obrany“ vari ťukne i tým menej chápavým do hlavy, aby si uvedomili, akú hru – riadne špinavú – tu s nami ktosi hrá. Že Rusi neplánujú anektovať Slovensko, ale ktosi iný túži mať poslušných otrokov.

Situácia v spoločnosti

V situácii, že ich deti pracujú a predlžuje sa vek odchodu do dôchodku, sa starí ľudia ocitajú v situácii, by si mali platiť pobyt v domove sociálnych služieb, na čo im nestačí príjem – a ak sa tam raz aj dostanú, sú vystavení neraz situácii nedôstojnej, až ohrozujúcej.

Podobne je to i s chorými – ľudia, ktorí si platili po desiatky rokov zdravotné odvody sa ocitajú v situácii, že by mali doplácať na lieky, na čo im nestačí príjem. Dám k tomu viac v nasledujúcom blogu.

Štát prestáva poskytovať garanciu bezpečia v starobe, chorobe a ťažkej životnej situácii bežným pracujúcim ľuďom. Dnes si mnohí ani v chorobe nemôžu dovoliť zostať na PN, začínajú svoje zdravie riešiť až v situácii vážnej choroby. O (ne)dôstojnosti situácie mnohých dôchodcov ani nehovorím – pritom ide o ľudí poctivo pracujúcich v bývalom režime desaťročia a počujem niekedy ich smutné hlasy „bol som na pošte, keď vyplácali dávky a dôchodky…“  – a vnímajú to ako veľkú nespravodlivosť štátu.

Pocity ľudí v spoločnosti

Zaujímavý článok na túto tému dal včera Miroslav Poliak v článku Hnev pracujúcej nižšej strednej triedy na Slovensku. Uvádza, že svoj životný štandard si táto skupina v spoločnosti udržuje čoraz ťažšie. A ani sa nečudujem, že sa v súčasnosti hovorí o veľkom počte neobsadených pracovných miest – pretože je naozaj veľký rozdiel.

O týchto veciach píšem i ja dlhodobo a plne sa stotožňujem s tým, že nespokojnosť pracujúcej nižšej strednej triedy – t. j. pracujúcich ľudí u nás – narastá. Podľa mňa oprávnene a dlhodobo, nikto s tým nič nerobí, práve naopak, jej zaťažovanie štát zvyšuje – tu vám vytiahnu z vrecka viac za vyššiu cenu potravín (ktorých cena rastie ustavične – napríklad „kvôli neúrode“ – lenže v úrodnom roku potom neklesá), tu zvýšia „len o pár eur ročne“ cenu distribúcie elektriny, či cenu tepla. Mzda za odbornú prácu je v štátnej sfére nedôstojná – a z nej raz budú rovnako nedôstojné aj dôchodky.

Pod vlajkou úspechov v budovaní spoločnosti tými, ktorí na všetko najviac doplácajú, sú obyčajní pracujúci ľudia. Dávajú spoločnosti najviac (dane a odvody, na rozdiel od živnostníkov musia platiť poctivo) a pritom ich platy nezodpovedajú už dávno spravodlivému deleniu zisku v spoločnosti. Prestávajú veriť štátu, keďže – ako som uviedla vyššie – štát im prestáva poskytovať aj elementárnu starostlivosť v starobe, chorobe či problémovej situácii.

Je rozdiel

• medzi životom, v ktorom cestujete denne skoro ráno do práce v čase i nečase, platíte výdavky za cestu a podávate 8 hodín odborný pracovný výkon alebo pracujete niekde vo fabrike za pásom, odkiaľ si nemôžete len tak ani na WC odbehnúť, pritom vyčerpane zháňate ešte druhú prácu na zaistenie potrieb rodiny po večeroch či nociach – lebo vašim deťom, ktoré študujú, nedá nikto nič zadarmo,
• a medzi životom nepracujúceho.
• Je to situácia, v ktorej začnete uvažovať, či robíte pre seba dobre, keď sa v osobnom voľne vzdelávate a platíte za to, a tiež keď viac ako 9 hodín s cestou do práce a z práce deň za dňom obetujete na zarábanie živobytia, z ktorého vám ukrojí štát obrovský podiel na „solidárno“. A pozorne pozeráte, čo všetko z toho „solidárna“ štát financuje. Vytráca sa v spoločnosti aj sociálna súdržnosť – najviac dávajú tí, ktorí dostávajú potom najmenej – a to dlhodobo nemôže vydržať, lebo taký spôsob fungovania spoločnosti by sa nemal volať solidarita, ale „zneužívanie“.

Kam zájdeme s klamstvom…

Nie, nehovorím, že nám klamstvá nie sú na prospech – práve ony nám odhalia pravdu jasnejšie než akékoľvek sladké reči a sľuby. Ak máme dostatok sebaúcty, vieme spraviť jasnú hranicu. Mať okolo seba čestných ľudí znamená v živote veľa, ale miesto pre nich vytvoríme len vyprataním tých nečestných. To platí rovnako v živote každého z nás jednotlivo, aj v živote spoločnosti.

Záverom…

Sme v tejto spoločnosti klamaní dlhodobo – v rôznych oblastiach. Niektoré klamstvá sa sem – tam vynoria, ako aj to v úvode blogu spomenutá informácia „o odchode“ bývalého policajného prezidenta. Som z toho minimálne v rozpakoch – naozaj ste, ľudia v uliciach, vybojovali zmenu?

Otvorene – som zvedavá, ako ľudia s touto informáciou naložia – lebo vypovedá o tom, aké sú pomery na ministerstve vnútra. Ale aj o tom, akí sme my sami…

Elena     17.8.2018