otvorene

Spomínate si na veselý a úprimný smiech vašich detí? Na ich radostné výskanie pri hračkách pod vianočným stromčekom? Napomínanie „neskáč do tej mláky“ s výsledkom „sme celí od blata“? Plač, keď im išli prvé zúbky? Prvý deň v škole, ich obľúbené jedlo, rozprávku, detské hry? Hej, je to úžasný detský svet, ktorý v spomienkach nesieme so sebou na detstvo našich detí my a aj ony samé.

Aj my si to pamätáme, aj naše deti sa tu smiali, behali, skákali do mláky a pozerali rozprávky, lízali zmrzlinu, jedli čokoládu, čítali knihy, mali svoje tajné sny. Milovali život, chceli žiť – a dnes preto odhrnieme záves, aby ste spoznali tie najkrajšie spomienky, ktoré sa nám na naše deti v tejto chvíli vynárajú…

JAKUBKO…

„Najkrajšie čo vo mne ostalo, bolo 1,8 roka strávených s Jakubkom. Najkrajšie obdobie môjho života. Ten neopísateľný pocit po pôrode, ako pozrel na mňa hnedými očkami. Láska na prvý pohľad. Milovala som každý deň, lebo som vedela, že Jakubko niečo vymyslí, aby bol výnimočný – miloval výzvy, učiť sa skúšať nové veci, vedel aj básničku a rátať do 5. Moje spomienky píšem na stránke Bojujem za Jakubka, mám  tam aj videa…“

Najkrajšia spomienka na Jakubka? Zbožňovala som ráno, keď vstal a budil ma „mamka, píš?“ a vždy, keď chcel božtek, tak ho pýtal „daj pusku“, a keď som mu povedala „ale no tak“, povedal „nedas, jobeliem“…

TIMEJKA
Každý mi hovoril, že budem mať chlapca a ja som tak veľmi chcela dievčatko. Od malička sme veľa chodili do prírody, ktorú milovala, do Tatier. Mala veľmi rada zvieratá, mala tri roky, keď sme jej kúpili psíka Jenny, všade sme ho brali s nami. Učila sa na samé jednotky, bola veľmi nadaná, rada športovala, bola ozajstný živel, nerada sa nudila. Na základnej škole bola aj triednou dôverníčkou, organizovala výlety, doučovala doma matematiku tých, ktorí ju nevedeli, ona proste každému pomáhala. Tak aj na gymnáziu, bola ako taká bútľavá vŕba pre svoje kamarátky, nečudo že šla študovať sociálnu prácu. Študovala v Nových Zámkoch, dochádzala denne domov. Začala navštevovať aj klub postihnutých detí tu u nás a učila ich čítať, kresliť, anglický jazyk, dala si ďalšiu prihlášku na špeciálnu pedagogiku do Bratislavy

Najkrajšia spomienka na Timejku? Môj najkrajší deň v živote bol, keď sa narodila. Kopy fotiek a spomienok teraz listujem – s jej najlepšou kamarátkou je prvá z tých fotiek. Ďalšia mi pripomína, ako organizovala maškarný ples pre postihnuté deti. A spomínam si, ako naučila básničku ku Dňu matiek chlapca s Downovym syndrómom, ktorý dovtedy hovoril len pár slov – a tú básničku povedal plynule celú…  Som na ňu moc hrdá, na moju Timejku.

No a zostal mi po Timike psík, Twiggy…

NINKA

Bolo to milujúce usmievavé dievčatko, plné radosti zo života. Šírila ju okolo seba na každého z nás. Od malička sa rada hrávala s bábikami na lekárku, moc sa jej páčilo to povolanie.

Najkrajšia spomienka na Ninku? Jej objatie. Ako nás objímala. Ninka každého len objímala. Keď sme boli na jej prvom a zároveň aj poslednom rodičku v škole, povedala nám aj jej pani učiteľka, že Ninka počas vyučovania aj cez hodinu vstala a šla ju objať.

Viete si predstaviť aké bolo naše dieťa milujúce? Vyžarovala z nej láska…

dav

SIMONKA

Bola veľmi cieľavedomá a svedomitá. Chodila do triedy pre nadané deti, potom na osemročné gymnázium. Pozerám si práve fotku zo septimy, jedna z troch vyznamenaných žiakov tam bola. Neskutočne sme boli hrdí, keď spravila prijímačky na farmáciu, s takým vysokým percentilom, že ju naraz prijali i do Bratislavy, aj na Karlovu univerzitu v Hradci Králové. Pre menšiu vzdialenosť si vybrala Bratislavu. Žiaľ, stihla absolvovať len jediný, prvý semester, potom zomrela. Aj v nemocnici si robila prípravy a plány k druhému semestru, nevzdávala sa.

Ale nebola žiadny bifľoš, bola nadaná a tak jej štúdium šlo rýchlo – mala kopec voľného času, môj malý mudroško – moc rada čítala, rada sa parádila, chodila von, mala priateľa. A bola láskavá, povzbudzovala ostatných, aby si plnili sny…

Najkrajšia spomienka na Simonku? Keď sa narodila, mala očká dokorán, keď som ju prvý raz uvidela – také čokoládovo hnedé. Stále vidím ten jej pohľad, nežný a dôverčivý.

IVKO…

Ivko bol naše šťastie, naša radosť, náš život. Od malička bol veľmi šikovný a zručný, ako jeho tatino. Mali sme z neho takú radosť, vyštudoval vysokú školu – bol informatik, oženil sa, mal dve deti – krásne  dievčatká, Nelku a Vivien. Miloval svoje malé dcéry. Tá menšia, Vivi, si ho ani nepamätá, a Nelka mala teraz sedem, tá si  tatika pamätá – a musia žiť obe bez neho, už navždy…

Najkrajšia spomienka na Ivka? Tú najkrajšiu spomienku na Ivka vídavame – sú to jeho úžasné dcérky, naše vnučky.

SEBINKO…

Bol tu, žil, hral sa… Každá sekunda nášho spoločného života so Sebinkom  je pre mňa tou najkrajšou spomienkou na môjho milovaného chlapčeka. Ak mám nejakú z nich povedať teraz – tak tie okamihy, ako sme čakali spolu na jeho sestričku Elis – hladkal ju cez bruško, moc sa na ňu tešil, volal ju Eis – a nikdy, nikdy ju nespoznal, narodila sa dva mesiace po jeho smrti…

Kúpili sme mu psíka, veľmi sa z neho tešil, užil si ju len mesiac a pol. Mimi je tu s nami, Sebinko už nie…

DIANKA…

O Didke sa dá písať do nekonečna, mám plno úžasných spomienok v hlave i v srdci, množstvo príhod. Vždy mi vedela vyčarovať úsmev, aj keď som bola smutná, unavená, vždy. Milovala vodu, robila peststvá, chodila do záhradky na rajčiny a ríbezle. Ako sa delila o zmrzlinku so sestričkou Jasmínkou. A tiež tie okamihy sa mi vybavujú, keď som sa zastavila na chvíľu pri domácich prácach a Jasmínka a Didka sa hrali a smiali. A ja som pokračovala v práci s úsmevom, že som tá najšťastnejšia mama na svete. Bola som ňou…

Najkrajšia spomienka na Dianku? Pre mňa bola chvíľa, keď sa za mnou rozbehla cez celý dom. Zobrala som ju do náručia, dala mi dole okuliare, držala ma za líca a dívala sa mi do očí.  A povedala mi zakaždým „ľúbim Ťa“…

Raz popísala stenu, dodnes ju tak máme…

MAROŠKO…

Chlapec s výrazne modrými očami a s úžasným zmyslom pre humor. Bol už vyšší ako ja – a stále mi sedával na kolenách. V pletenej vestičke a pletených papučkách, toľko nových vzorov som pre neho navymýšľala. A jeho úsmev, nežný a dôverčivý, zakaždým mu rozžiaril celú tvár. Ach, pri prechádzke v parku si občas náhle sadol na chodník, smial sa a pozoroval, čo spravím. Naše sedenie v parku na cestičke, sypanie skaliek, či šuchotanie listami. Nosenie tiketov, katalógov Dráčika. Tisíce drobností, ktoré tvorili môj každodenný svet pätnásť rokov.

Najkrajšia spomienka? Jedno slnkom prežiarené nedeľné dopoludnie v tú poslednú jeseň, má na sebe bledomodrú vetrovku. sedíme v parku v hŕbe lístia, šuchoceme lístím a smejeme sa. Doteraz počujem šuchot toho  lístia a synov smiech…

Pred spaním si položil hlavu na moje pravé plece a zakryl nám hlavy ružovou dekou. Ach, áno, stále ju mám…

Záverom…

Naše deti chceli žiť…

My sme chceli žiť s nimi…

Elena    15.9.2018

P.S:: Všetky uverejnené fotografie sú z domácich archívov matiek, uverejnené s ich súhlasom.