Ach, môj hrdzavý svet – napadlo mi v skorom ráne prirovnanie – a toľko významových rovín má to vyjadrenie, že až…
Hrdzavá je úroveň slovenského zdravotníctva a jeho manažovanie. Ak ste nepocítili túto skutočnosť, už od dnes to poistenci VšZP môžu zistiť. A zrejme zaplačú.
Hrdzavá je aj slovenská spravodlivosť, poviem vám o tom pár slov v súvislosti s Miškou. A nielen s ňou.
Nuž, dnes o hrdzavení – kadečoho…
Môj hrdzavo-zlatý svet…
Hrdzavé veci ma tak obklopili na svitaní, až som si uvedomila, že to nie je náhoda. V prvom okamihu ma to rozosmialo – zvláštna koincidenčná chvíľa skorého rána, keď celý svet žiari hrdzavo-zlato. Mám tú farbu moc rada.
Vysoký sklenený pohár s oranžovo-zlatistým čajom a veľká okrúhla sklenená šálka, tiež plná oranžovo-zlatistého čaju, rozvoniavajú doďaleka malinovým sirupom.
Riško, ako už prezrádza meno – ryšavý kocúr „od susedov“, priateľsky nakúkajúci cez sklenenú časť dverí na naše pracovisko a jeho trojfarebná mama, v temnote presvitajú sklom ich žiarivé hrdzavo-ryšavé hlavy a zlatisto-oranžové oči. Zvyknú ma vítať v skorom ráne…
Môj teplo-hrdzavo-oranžový pulóver – nuž, neviem či by sa so mnou zhodli odborníci – umelci na pomenovaní tej farby (asi ju skôr volajú terakota, alebo tak nejako), ale je mi to jedno.
A hej, no tak dobre, prezradím – aj hrdzavo-ryšavé vlasy, zasa raz. Mám rada hrdzavo-zlatú farbu, taký ten zvláštny teplo žiarivý odtieň na vlasoch (zasa by ma opravil nejakú odborník, že tiziánový). Ide výborne k snehobielej pleti (s čím ja po dvoch dňoch a troch nociach úporného písania nemám žiadny problém).
A čo všetko hrdzavie vo svete z môjho dnešnoranného pohľadu?
.
Hrdzavé zdravotníctvo…
Poistenci VšZP, od pondelka sa stalo realitou, že neviete, čoho sa dočkáte u lekára – môže odmietnuť vás ošetriť, alebo vám dá zaplatiť celé ošetrenie z ruky – a vy potom môžete putovať po poisťovni a vyžiadavať si svoje peniaze. No skutočne úžasný systém starostlivosti o pacientov – krásny vianočný darček v predstihu dala poisťovňa svojim poistencom.
Ak si myslíte, že ide o môj vtip, alebo hoax, myslíte si zle – článok o tom nájdete dnes už aj v časopise Plus 1 deň s výstižným názvom Tisícky Slovákov majú od decembra veľký problém? K lekárovi si nachystajte desiatky eur!
Hrdzavá spravodlivosť…
Dnešné ráno odhalilo aj kúsok z ustavične hrdzavejúcej slovenskej spravodlivosti. Podstatu problému ukázal ranný článok s veľavravným názvom Zúfalí rodičia: Naša Miška zomrela, tá, ktorá ju zabila, stále chodí po slobode!
Miška zomrela v roku 2016 pri autonehode vinou ožratej a zdrogovanej vodičky z Trebišova (2,55 promile a 4 diazepamy!) – tú dodnes spravodlivosť nedostihla. Proti rozsudku okresného súdu, ktorý jej určil 8 rokov väzby a doživotný zákaz riadiť motorové vozidlá, sa odvolala. Pre objektívnosť som sa snažila pozrieť na jej správanie po čine, ale čestne sa nezachovala – rodine sa nijako neospravedlnila, vyjadrenia jej okolia tiež nesvedčia o pocite jej ľútosti na činom, z troch krajským súdom určených termínov nebolo ani jedno pojednávanie. Hra o čas, tento rok porodila – takže domáhať sa súcitu a „odpustenia“ trestu je zrejme účelová stratégia. Predpokladám, že osloví prezidenta o milosť. Nenašla som nič, čo by pre mňa svedčilo v jej prospech – čestný človek si nezadováži dieťa, ak má niekoľko rokov niesť následky za svoj čin, je to nezodpovedné i voči tomu dieťaťu. Brala by toto jej správanie ako priťažujúcu okolnosť.
A je na zamyslenie spoločnosť, ktorá po čine páchateľke vezme vodičák, ale spokojne ju nechá porodiť dieťa ženu s takým spôsobom pitia, navyše v kombinácii s liekmi (neveríte azda nikto, že bez pravidelného tréningu v pití by dokázala skonzumovať toľko alkoholu a jazdiť???!!).
No čo k tomu dodať?? Veľmi dobre rozumiem Monikiným rodičom, súcitím s nimi.
V Afrike sú kmene, ktoré vraha potrestajú tým, že musí ísť žiť do rodiny, ktorej člena zabil. Ktovie, či by v páchateľke pohlo svedomie aspoň to, keby deň za dňom videla, každú hodinu každého dňa utrpenie tých rodičov, ktorým zavinila smrť dcéry a ta dopady jej činu na ich život…
A do tretice hrdzavenie môjho sveta….
Ja vlastne viem, čo mi koincidencia hovorí, mne osobne. Už 15 mesiacov prešlo od posledného pojednávania a čakám na pojednávanie na Krajskom súde. Vlastne nečakám, moja dôvera v túto spoločnosť zhrdzavela – a moja pozajtrajšia cesta do Bratislavy za ombudsmankou ohľadne podania podnetu proti Slovenskej republike za porušenie Opčného protokolu bude posledný krok, ktorý som ochotná spraviť v očakávaní, že spravodlivosť zjedná táto spoločnosť…
A hej, viem čo mi pripomína môj hrdzavozlatý svet – plamene…
Elena 3.12.2018
Celá debata | RSS tejto debaty