otvorene

Nenáhodné náhody pochabo poskakujú našimi životmi, ako drobné snehové vločky o tretej ráno nočnou oblohou spiaceho mesta. Na ceste z Brna som dorazila do Revúcej, a keďže prípoj domov mám až ráno o pol ôsmej, napíšem pár slov o tom, čo vo mne rezonuje.

Doraziť niekam nadránom rozhodne nie je zábavná skúsenosť…

Dokonca aj v meste ako Brno pred štvrtou hodinou nadránom. Niekdajšia socialistická realita, ako sedím v teplej a osvetlenej čakárni a v bufete si kupujem jablkovú a makovú štrúdľu, či marokánku a zebru rez, ktorú nesiem v spomienkach z čias mojich výcvikov hypnózy a grafológie v Brne, sa včera rýchlo rozplynula. Namiesto toho môžete blúdiť temným okolím do piatej, kým otvoria čakáreň. A môžete si vybrať, či budete v duchu nadávať, alebo ako ja využijete príležitosť na pár záberov.

Konečne čakáreň otvorili a niekoľko čakajúcich sa šťastne usadilo v teple. A ja i na wifi busky Zvonařka, keďže v Česku rooming nezapínam.

Nič v živote nie je náhodné…

Cez koincidencie s nami hovorí Zámer sveta. Keď pozorne načúvame, dostaneme sa aj ku pochopeniu ich posolstva.

Moja ranná včerajšia dávka múdrosti? Usadená v teple a na wifi – ako prvá vec na fb Dušek, pozriem a vedľa seba na kopu letákov – i tam Dušek.  Tak som článok čítala. Koincidencia vám vždy cinkne, a presne viete, ktorá časť to je. Prezradím moju včerajšiu? V článku stálo „Milujem radu jedného indiána:“ (spozornela som, milujem všetko indiánske) a tá rada znela „Odpočívaj, a pritom buď v strehu.“ A za tým „Myslím, že nás všetkých čaká veľké prekvapenie.“  Áno, vnímam to ako odkaz Zámeru sveta, že ma čaká niečo prekvapujúce. Zlé prekvapenie som zistila už večer pred cestou, snáď to avízované veľké prekvapenie bude v mojom živote dobrým prekvapením.

A pred chvíľou pri vyťahovaní vecí z tašky mi časopis pripomenul Dušeka. K písaniu blogu som si preto pustila niečo o ňom z youtubu. O Indiánoch mal čosi, zistila som, tak ma koincidenčne opäť poučil – hovorí ako robia veci Indiáni – musí to byť krásne, musí to byť energetickým žiaričom, a musí to byť účelné. To mi preplo pochopenie okamžite. Je to také hlboké, upokojujúce pritakanie k môjmu projektu, posvietenie na cestu.

Potom som si vypočula ešte jeho nahrávku o autistoch a synchrónne ma to doviedlo ku jednej úžasnej, už nie jeho, nahrávke (určite o nej aj vám v blogu niekedy porozprávam).

Nuž, ak sa dotkneme posolstva nenáhodnej náhody, nesie nás ako vlna dopredu, dopredu.

Prezradím vám ešte jednu moju včerajšiu koincidenciu, chcete?

Pri vyčkávaní na otvorenie čakárne včera nadránom som v Brne objavila výklad „zastavárny“. Moju pozornosť tam pritiahla jedna tácka, kdesi vzadu nenápadne založená v polici. S motívom šípových ruží. Koincidencia cinkla. Milujem šípové ruže, ich prirodzenosť, krehkosť a čistotu. A zistila som, že dokonca i v sobotu otvárajú o 6,30. No áno, to je ona, tá šípkovoruženkovská tácka. Teraz už moja.

A potom som už vyrazila ulicami mesta na konštelácie. Honza je rovný a prirodzene pokorný človek, ním stavané konštelácie sú silné. Uvedomujem si nenáhodnosť celej tej situácie, prvý raz prišiel do Brna, práve teraz, ďakujem Zámeru sveta za príležitosť. Úprimne sa snažím spokornievať. Beží mi trojmesačný čas konštelačnej zmeny.

Iba človek…

Niekedy hovoríme, že sme „iba človek“, keď si uvedomíme nejaký svoj krok ako nesprávny,  v snahe ospravedlniť svoj čin pred inými, či pred sebou samým. Niekedy hovoríme, že sme „iba človek“, keď nám chýbajú sily a cítime únavu, v jednej chvíli nevidíme správny smer a strácame nádej. Je to prijatie seba samého s pravdivým pohľadom na seba. Že niekedy robíme chyby, že niekedy sa nám niečo nepodarí, ale i napriek tomu dokážeme ísť ďalej. A možno práve preto, lebo dokážeme prijať poučenie našich chybných krokov.

Stačí byť „iba“ človek. Lebo to je najviac…

Elena   13.1.2019