otvorene

Teplý vzduch víril krajinou, ponárajúcou sa do šera. Stemnievalo sa. Fialkastomodrou oblohou pomaly plával mesiac, jeho striebristý jagot vytváral nádherný kontrast k tmavnúcej oblohe. V takom okamihu človek zatají dych aj pri vešaní opratej bielizne…

Viem presne, čo v takých chvíľach cítim – preniká mnou intenzívny, nefalšovaný pocit života. Života mimo všetkých prízemností a malicherností, mimo špinavosti politiky a morálnej úbohosti.

Dnes je skutočne teplo, tak teplo, že aj u nás v horách je vlažná noc. Príchod z mesta hore popoludní býva v týchto letných dňoch osviežujúci, je to rozdiel niekoľkých stupňov. A teraz, keď sme pred chvíľou sme na balkóne s Jazmínkou pozorovali padajúce hviezdy, cítila som, že je konečne noc vhodná na „do lesa v tielku a s fľašou vody“. Mesiac sa zlatisto rozžiaril a obrysy hôr sa temne črtali oproti horizontu, ktorý osvetľuje za nimi sa tiahnuca „civilizácia plná umelých svetiel“ v podobe mesta Revúca a priľahlých dedín.

Jasne som si uvedomovala, aká je to odlišná životná skúsenosť, aj životná filozofia. Čo hľadáme, čo naozaj hľadáme – kládla som si v tej chvíli tichú otázku – aké sú naše príbehy? Skutočne práve politické hry a divadielka zamestnávajú našu pozornosť, ako vidieť aj podľa úvah na blogoch? Skutočne nám stačí trochu falošného pozlátka, života na povrchu a vzťahov na štýl obchodu? Užívať si je krédo dneška, bez zábran a ohľadov. Je to taký pochybný obchod, za tieto veci sme vymenili podaktorí čistotu svojho svedomia, úprimnú radosť v srdci, pokoj svojej mysle a načúvaniu hlasu svojej duše, zmysluplnosti života. Nie, to všetko nevyváži zdieľanie duchovných citátov z kadejakých stránok – duchovno je o čistote života, o jeho nefalšovanej pravdivosti.

Svetlo hviezd ma vždy sfilozofňuje, ale zasa – nedívam sa na ne často. No pri pohľade na ne uvažujem, že ak sa dívame my na ne, dívajú sa rovnako aj ony na nás. Čo poviete, nie je to tak? Koľko našich príbehov už videli v dejinách – vojen, zrád, nečestnosti, ľudského utrpenia, no iste aj hrdinstva, obetavosti, lásky a dobra – vždy sa to akosi vyvažuje, ešte stále celkom neprijímam ten mechanizmus…

Po návrate do spálne mi Zámer sveta privial pár odpovedí, jeho dych je teraz jemný a hladkajúci. Dal mi ďalšie dieliky skladačky poznania – k niečomu, čo som odvčera naozaj intenzívne riešila, v súvislosti s ohňom a plameňmi. Privial mi vysvetlenie o šamanoch a plameňoch, o uväznenom Prapôvodnom svetle. Pred mojou cestou na rituál smrti a zomierania mi tie dieliky poznania pekne zapadajú, pomáhajú mi pochopiť nejaké veci. Hlboko ma oslovila tá včerajšia kniha, je prekrásna a rezonuje vo mne silne – zvláštne, ako bola nejaký čas na poličke pri posteli, hoci som ju veľmi chcela prečítať – Zámer sveta nás pustí ku niečomu až v ten pravý čas.

Dám z nej nejakú koincidenciu na záver, keďže čas pokročil, a ja skoro ráno cestujem do Popradu. Tak „nechal svoje kroky, aby sa samé rozhodli, akým smerom sa vydajú. Iba šiel a cítil, ako stále stúpa… vyššie a vyššie.“   

Nie je to jednoduché, a máme z toho strach, no ak sa nedokážeme pustiť minulosti a toho, čo má odísť, vraciame sa k tomu silou – mocou a úporne, tak to vypovedá o jedinom – že sme sa vnútorne nezmenili.

Naše príbehy sa stávajú našimi pravými životnými príbehmi, keď sa úplne, s hlbokou dôverou odovzdáme vedeniu Zámeru sveta.

Elena   12.8.2019

P.S.:    Najskôr sa musia stratiť hviezdy, aby slnko vyšlo.

Fotografie sú moje, pravdaže.