otvorene

Smrť nemá dovolenku. A tak zomrel sedemročný Samko s metabolickou poruchou v popradskej nemocnici…

Dnes o ňom, a o nás,  a o tom, ako Samko zomrel.

Moc ma zasiahla v piatok tá správa… 

Možno preto, že som tesne pred prečítaním toho článku konzultovala pre jednu školu ako hovoriť so spolužiakmi dieťaťa o smrti jeho mamy? (mám dovolenku, ale sú veci, ktoré neodsuniete).

Možno preto, že mi Samko na fotke v článku pripomenul svojim čistým pohľadom a dôverčivým úsmevom môjho syna Maroška.

https://www.tvnoviny.sk/domace/1977029_sedemrocny-samko-zomrel-v-nemocnici-v-poprade-pripadom-sa-zaobera-aj-policia 

Možno preto, že sa mi vynorili spomienky, ako zúfalo som ja v marci pred piatimi rokmi hľadala pomoc pre moje dieťa v situácii, keď ho chceli napriek môjmu nesúhlasu po pochybení lekárky v stave mozgovej smrti odpojiť z prístrojov. Hlboko súcitím so Samkovými rodičmi – dokážem dokonale pochopiť to zúfalstvo – keď bojujete za svoje dieťa, za jeho život – a nemáte okolo seba nikoho, kto by vám pomohol,

Riaditeľ ľubovnianskej nemocnice je presvedčený, že jeho lekári nepochybili…

Sedemročný chlapček, sledovaný dlhodobo pre metabolickú poruchu, dostal teplotu a kašľal. Na druhý deň mu nebolo lepšie a tak s ním šli na pohotovosť (rodina dieťaťa bola zjavne starostlivá). Samko sa ocitol v staroľubovnianskej nemocnici. Stav sa mu nezlepšoval, tak matka žiadala prevoz do nemocnice v Poprade. Ako zúfalo a bezmocne sa asi cítili jeho rodičia, keď im nedali lekári sanitku na prevoz chorého chlapca do popradskej nemocnice a museli ho prevážať na reverz v zlom stave autom?

Keď v popradskej nemocnici urobili vyšetrenia, dali dieťa na JIS-ku. Rodičia žiadali prevoz dieťaťa vrtuľníkom do Bratislavy, nestalo sa tak. A tak Samko zomrel v nemocnici v Poprade.

Rodina podala trestné oznámenie.

Neskutočne ma nahnevala v tom článku veta, že

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zatiaľ dohľad nevykonáva. Rezort zdravotníctva do prípadu nezasahuje, pretože Ľubovnianska nemocnica je súkromná a nespadá do zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva.

Ministerstvo i Úrad pre dohľad sa tvária akože „my nič“???!! Po každom podozrivom úmrtí pacienta v zdravotníckom zariadení by mal rezort i UDZS SR bezodkladne konať. Krucinál, čo je toto za zdravotníctvo? A čo je toto za štát? Čo je toto za marazmus, v ktorom sme sa ocitli? Kto má kontrolovať súkromné nemocnice, ak nie štát?

Nemocnica Poprad sa vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie k prípadu nechcela vyjadrovať.

Nenahnevalo ma, že riaditeľ staroľubovnianskej nemocnice dal prípad údajne preveriť – a vyšetrovateľ ešte len rozbieha vyšetrovanie a nie sú známe výsledky pitvy, pán riaditeľ už má jasno, že jeho lekári nepochybili. Ani to ma nehnevá, že nemá porozumenie pre zúfalé správanie rodičov, ktorí môžu v strachu o svoje dieťa reagovať i skratovo.

„Hrubá, štvavá a urážlivá osobná kampaň spustená na sociálnych sieťach proti Ľubovnianskej nemocnici a personálu detského oddelenia, prekračuje hranice tolerancie,“ hovorí riaditeľ Bizovský v spomenutom článku. Čo už, kampaň som nevidela, neviem posúdiť. No chápem, že rodičia sú zničení žiaľom. Náhla smrť dieťaťa – niet nič ťažšie na svete…

To, čo ma naozaj nahnevalo, je jeho argumentácia o zdravotnom stave dieťaťa. Riaditeľ v článku vysvetľuje, že chlapec trpel vrodenou geneticky podmienenou metabolickou poruchou. Dôsledkom choroby je limitujúca výkonnosť organizmu ako celku a tiež jednotlivých orgánov a systémov.

„Takmer polovica týchto detí zomiera v novorodeneckom veku, asi 25 percent sa dožíva veku 1 až 5 rokov. To, že sa uvedený pacient dožil siedmich rokov, svedčí o vysokej odbornosti a snahe zdravotníkov vo všetkých zariadeniach, kde bolo dieťa hospitalizované.“

To akože dožil dosť? Budem tvrdá, svedčí to i o starostlivosti rodičov o svoje dieťa.  A keďže citovaný že pán riaditeľ nie je zástupca ministerstva, mal by sa vyjadrovať len o svojej nemocnici, nie hodnotiť starostlivosť všetkých zariadení kde dieťa kedy bolo. V nich Samko prežil – no teraz je mŕtvy.

Treba zmenu…

Nuž – o dôvod viac, aby sa skrátili a zefektívnili lehoty prešetrovania prípadov mŕtvych pacientov, kde je podozrenie na pochybenie lekárov. Lebo opakovane verejne upozorňujem, že naozaj mám obavu z toho, že v súčasnom zdĺhavom, voči obetiam nekorektnom postupe

(popísala som argumenty opakovane – od zdĺhavých lehôt a nekorektných postupov štátnych inštitúcií, v ktorých sa obete dlhodobo nevedia domôcť spravodlivosti a ktoré možno označiť až ako systémové týranie, cez nerovnosť postavenia obete a páchateľa, nerovnosť obetí úmyselných a neúmyselných trestných činov, atď.)

v zúfalstve niektorý z rodičov môže v afekte prevziať spravodlivosť do vlastných rúk.

Opakovane my, matky Otvoreného listu premiérovi, upozorňujeme kompetentné inštitúcie na potrebu zmien, no doteraz sa len veľmi málo reálne zmenilo. Je nutné skrátiť lehoty, zrovnoceniť postavenie obete a páchateľa v trestnom konaní, dôkazné bremeno je nutné preniesť na páchateľa – a je v slovenskej spoločnosti – a hlavne v zdravotníctve – potrebné zvýšiť úctu ku ľudskému životu.

• Lebo nie je v poriadku, aby lekár verejne vyhlasoval, tak ako MUDr. Lipták v diskusnej relácii v Slobodnom vysielači, že si máme zvykať na smrť a ľudský život hore-dole.
• Nie je v poriadku rovnako ani to, aby lekár vypisoval po preukázanom pochybení, ktorým zavinil smrť dieťaťa – ako v prípade môjho jediného syna – že život človeka s postihnutím je menej hodnotný ako život človeka zdravého.
• Nie je v poriadku sa zo strany zdravotníkov snažiť vyvliekať z dôsledkov vlastných pochybení kecami o tom, že nemožno stopercentne preukázať, že pri správnej liečbe by pacient neumrel, či správať sa voči pozostalým ľahostajne a arogantne, urážať a očierňovať ich.

Vyzývam týmto verejne ministerku zdravotníctva, ombudsmanku pre ľudí so zdravotným postihnutím a ombudsmanku pre deti, aby sa bezodkladne zrealizoval monitoring postojov slovenských zdravotníkov voči ľuďom so zdravotným postihnutím. Lebo začínam mať vážne pochybnosti o tom, či to, koľko ich zomiera u nás v útlom veku v porovnaní s deťmi zdravými je len o ich horšom zdravotnom stave, alebo aj o tom, že skupina zdravotníkov ich nevníma ako plnohodnotné bytosti.

Elena     22.9.2019