Kvapky srdca 11. – Ach, to bol deň. .. - otvorene - Blog

Kvapky srdca 11. – Ach, to bol deň. ..

27. septembra 2019 22:19, Prečítané 2 182x, elenaistvanova, Kvapky srdca

Na prekrásnom ostrove som podvečer bola. A aj na ministerstve vnútra sme dnes boli my, mamy Otvoreného listu premiérovi. Tak vám o tom všetkom prezradím niečo v záverečnom blogu jedenástky.

Na ministerstve vnútra…

Dopoludňajšie stretnutie s odborníkmi ministerstva vnútra sa nieslo v dobrom pracovnom duchu, bolo naozaj dôsledne pripravené, s účasťou odborníkov rôznych sekcií i ministerstva spravodlivosti, čo umožnilo zmysluplne posunúť dopredu zopár vecí.

Mamy Otvoreného listu premiérovi majú skúsenosti aj s tým, že im v niektorých prípadoch vyšetrovatelia neumožnili nahliadanie do spisov, boli odrádzané od riešenia veci, neprijímali im trestné oznámenia, či boli zdĺhavo riešené aj niekoľko rokov.

Ministerstvo sa rozhodlo pre dôležitý krok – vyšetrovanie všetkých prípadov a postupy vyšetrovateľov v rámci nich budú preverené, s vyvodením dôsledkov v prípade zistenia pochybení.

My matky sme poukázali na zdĺhavosť prešetrovania týchto prípadov – usmrtenie dieťaťa pochybením lekára trvá často len pár hodín, no prešetrovanie prípadu sa vlečie osem, desať, aj viac rokov.

Požiadali sme všetky ministerstvá o úpravu, aby bol lekár bezodkladne odstavený od lekárskej praxe pri podozrení na pochybenie. V slovenskom školstve funguje zákon 138/2019, ktorý umožňuje takto odstaviť od práce učiteľa, beží mu počas prešetrovania veci polovica platu, následne sa mu v prípade neviny po prešetrení vo veci doplatí zamestnávateľ zvyšok platu. A to učiteľ ani nezavinil nikomu smrť, na rozdiel od lekára – žiadame preto tento princíp preniesť aj do zdravotníctva. Aj tu sme sa k tejto téme vrátili.

Dali sme tiež ministerstvu vnútra podnet na vytvorenie pozície vyšetrovateľ – špecialista pre zdravotnícku problematiku aspoň na úrovni krajov – veď podľa medzinárodných štatistík nám na Slovensku pre neposkytnutú potrebnú zdravotnú starostlivosť každý rok zomiera 11 000 ľudí. Ak pre zopár údajných extrémistov vybudoval tento štát celú špecializovanú protiextremistickú jednotku – tak jedenásťtisíc mŕtvych občanov ročne a ďalšie desaťtisíce ich blízkych si hádam tiež zaslúžia aspoň takú pozornosť.

Poukázali sme na potrebu doškoliť policajtov a vyšetrovateľov o vhodnom spôsobe komunikácie s obeťami pochybení lekárov, potrebu rešpektovať signálne dni obetí, náležitý spôsob oboznamovania obetí o ich právach.

A celý rad ďalších vecí sme riešili – vleklosť a účelovosť niektorých znaleckých posudkov, odstránenie nerovnosti postavenia obetí úmyselných a neúmyselných trestných činov v slovenskej úprave zákona o obetiach.

Viete, mne popri tom všetkom racionálne-efektívnom riešení problematiky pripadalo dôležité, že si niektorí z tam prítomných odborníkov aj empaticky uvedomovali našu bolesť ako ľudia. Lebo niekedy sa skrývame za masku prísnej racionality a ľudskú stránku situácie prehliadame, no práve ona je rovnako dôležitá ako tá odborná.

Ostrov…

Niekedy nás svet láka ako rozprávková chalúpka, vyzdobená pestrofarebnými perníčkami, rozvoniavajúcimi doďaleka. No a ja, vodnárska dobrodružná duša, som vykročila za jeho volaním v neskorom popoludní cestou na hotelovú časť vysokoškolského internátu, kde nasledujúce dva konštelačné dni bývam. Vracala som sa práve z nákupu z Lidlu – a tak som cestu k Dunaju absolvovala aj s mliekom, banánmi, jablkami a hroznom. Vkročila som do romantického zákutia – hladina vody sa ligotala v lúčoch slnka, vzduch bol príjemne vlažný, vietor šumel v lístí stromov popri brehu. Tri kačičky sa vznášali na vodnej hladine. Ticho a samota, presne to som po hluku mesta potrebovala.

Sadla som si a ponorila som sa do čara okamihu. Vodná hladina iskrila a vlnila sa. O chvíľu priplával kajak, vystúpila pani. Chvíľu sme sa rozprávali a prezradila mi, že pre nízku hladinu Dunaja možno sa teraz suchou nohou dostať i na neďaleký ostrov. Občas tam vraj vidno aj korytnačky. Hm, to by bolo úžasné povedala som si a ponorila som sa opäť do ticha a samoty. No túto ilúziu som po dvoch minútach musela zanechať – akéže ticho, akáže samota. Kajakári sa zrazu Dunajom doslova hmýrili. Odídem? Zaváhala som, no intuícia ma pobádala ešte chvíľu zostať. Prišla tam akási pani, tiež si fotila Dunaj. Prihovorila sa mi a ja som jej povedala o ostrove.

„Vyzerá to skvelo. Sama by som tam ale nešla“ povedala.

„Veď ani ja, ale spolu tam zájsť môžeme“ dodala som logicky ja.

Mám rada pochabé dobrodružstvá, no nikdy som nepoznala človeka, ktorý by sa k mojim bláznivým nápadom pridal tak detsky radostne ako ja. Pani bola spriaznená duša, pretože sa mojej myšlienke potešila, tiež nikdy na tom ostrove nebola.

Tak sme šli. Ostrov je nádherný, má prekrásne výhľady. Pláž vďaka nízkej hladine rieky je plná riečnych kamienkov i mušlí. Fascinovali ma kvety netýkaviek v rôznych ružových farbách a nežne sladká vôňa, ktorá sa okolo nich niesla. Ich struky praskali na dotyk, zvíjali sa ako živá bytosť a vystreľovali semená do diaľky. Zopár semienok som si vzala do vrecka, snáď sa ujmú aj u nás v horách.

Na druhej strane ostrova sme pozorovali plávajúce lode, kajakárov, zbierali mušle a fotili sme kadečo. A že bolo čo, veď pozrite – podelím sa s vami o trochu z tej krásy…