Zvona hlas zvučí krajiny tichom,
a ja ti šepkám krehnúcim dychom
ľúbim ťa, dieťa, chýbaš mi stále,
pre moju lásku sú nebesá malé,
nesiem ťa v srdci, dlhá je cesta,
nádej tu nemá priveľa miesta.
Chcem ťa zas objať, privinúť k hrudi,
obava kde si zo sna ma budí,
nie je ti zima a nie si hladný?
Na to mi nedá odpoveď žiadny
z mudrcov, vedcov, všetci sú slepí,
dokážu vidieť z lásky len črepy,
netreba mŕtvym už nič vraj, vravia,
nepridá im to života, zdravia,
oni už nikdy nebudú s nami,
takéto myšlienky sú iba snami.
Zvon hlasno spieva po kraji šírom,
ticho tu stojím, po nebi čírom
oblaky plávajú, periny malé,
spinkáš tam kdesi, hrejú ťa stále?
Srdce mi z hrude vyskočiť skúša,
v očiach mám slzy, bolí ma duša.
Elena 24.10.2019
P.S: Fotografia je moja, pravdaže.
Celá debata | RSS tejto debaty