otvorene

Je odvážne vidieť krásu sveta stále. Je životne múdre byť odvážny. Je zodpovedné byť životne múdry. Je zrelé byť zodpovedný. Je šťastím byť zrelý. Je  šťastné vnímať svet detskými očami i srdcom – a vidieť jeho krásu stále…

Vedie nás odvaha ku šťastiu? Či ku vnímaniu krásy sveta? Alebo kam nás odvaha v živote vedie?

V živote bývajú rôzne situácie…

Niekedy sa plahočíme v temnom a chladnom skorom ráne do práce s predstavou kopy povinností dňa. Inokedy ležíme večer zababušení v teplej posteli a celý byt je prevoňaný lángošovou vôňou. Oveľa ľahšie sa uvažuje o kráse sveta v tej druhej situácii, však? Oveľa odvážnejšie je však zachytávať ju v takom náhlivom včasráne.

Zvlášť silne ma vie výhľad z nášho balkóna dostať, sú to chvíle „čistých radostí života“, ako ich nazval výstižne môj obľúbený spisovateľ Jan Šmíd. Aj včera večer pri vešaní prádla som chvíľu stála na balkóne a vnímala ten okamih. Typicky jesenná vôňa lístia sa šírila vzduchom. Bolo už hlboké šero, na nebi sa trblietali prvé hviezdy a na zdychavských lazoch svietili svetielka chalúpok v úbočí, no na horizonte ešte šedoružovo doznievali posledné kroky slnka. Deň kráčal k noci, les ticho šumel a cestičkou popri záhradách šli turisti, ich hlasy sa rozliehali doďaleka. Bolo teplo, pokojne som sa v nočnej košeli na ramienka mohla ísť prechádzať. Moc som si v tej chvíli želala, aby takáto hrejivá jeseň vydržala ešte dlho. Ach, viem o tom blížiacom sa ochladení, vzdychla som si v duchu – a vošla som do bytu rozvoniavajúceho lángošovo. Presnejšie lángošovo – cesnakovo, lebo lángoše nenatierame kečupom, ale smotanovou zmesou (1 veľká kyslá smotana, 1-2 lyžice majonézy, 4-5 strúčikov cesnaku). A moja „special version“ je lángoš so slivkovým lekvárom, posypaný nasekanými orechmi a škoricovým cukrom, pripadne miesto orechov na lekvár dám i tvarohovú plnku (v sladkej verzii lángoše samozrejme nenatieram slanou vodou).

No dobre, nebudem uhýbať, prečo vám píšem o lángošoch? Lebo práve moja slivkovolekvárová verzia lángošov, pri ktorej som kedysi mala obavu ako to bude chutiť, no i tak som ju odvážne vyskúšala, mi pripomína včerajšiu večernú myšlienku z náhodne otvorenej knihy – tá mala určiť o čom budem blog písať – a znela „Odvaha znamená mať strach – a napriek tomu to spraviť.“ Nie vždy sa mi v živote darí prekonať strach pred vykročením, tak ako s tými slivkovo-lekvárovými lángošmi. To je fakt. Nepomohlo ani uhnutie ku ďalšej koincidencii, lebo výrok „Nemožno začať novú životnú kapitolu, ak sa dookola vraciame k tej predchádzajúcej“ tiež nedával veľký výber ako uhnúť od témy. Nie že by to nebola myšlienka múdra, a v mojom prípade aj pravdivá – lebo pravdou je, že v minulosti sa plácam . viem, že to nie je dobré pre mňa, a najlepšie čo môžem pre seba urobiť, je spraviť krok dopredu. No nechcelo sa mi to včera večer rozoberať. Tak som aspoň našla odvahu to teraz priznať.

Nemyslím si, že sa s niektorými situáciami z nášho života vyrovnávame časom – podľa mňa sa s nimi vyrovnáme len tým, že my sa meníme. A len ak sa naozaj vnútorne zmeníme, sme schopní vykročiť z tej situácie a posunúť sa bližšie k pravému poslaniu. Šamani majú pravdu, že svet meníme, len ak sa vnútorne meníme my sami. Preto na ceste k pravému životnému poslaniu musíme prejsť premenou – „zbelieť“. Ak belieme, môžeme sa stať – ako som nedávno v blogu písala – hviezdou žiariacou zo svojej podstaty. Belenie v nás rozžaruje vnútorné svetlo – indiánski šamani tomu hovoria „svetlo TI“, ja ho volám „hlboká biela“.

Uvedomujem si, aká je iniciačná cesta náročná. Poznanie vo mne je autistické – mám ostrovčeky zvládaného. Maroška som nechala ísť, hoci mi veľmi chýba – niet väčšej straty ako smrť dieťaťa. Voči exmanželovi necítim hnev, len smútok. V dieťati je polovica z otca a polovica z matky, nečestné správanie voči druhému rodičovi Zámer sveta preto sám trestá. Ublížil mi, no neprajem mu nič zlé. Videla som v konštelácii veci, ako sú na úrovni duše – Zámer sveta sa ma snažil upokojiť poznaním, že voči žene, ktorá ma podvádzala počas manželstva, už trest rozbehol. Trpezlivo ma vedie za ruku – „pokojne, poď, poď, len poď“ hovorí láskavo, hoci vie, že čakám na koniec mesiaca, lebo môj hnev ma ťahá pridať jej veľkú kliatbu a dosah za to som pripravená prijať.

Občas ma desí, ako ma Zámer sveta chápe (to tá moja nedôvera pracuje vo mne) a vie, ako na mňa ísť. Keby tlačil, nepovolím. No len tak hrejivo vysvetľujúco dýchne – a môj tvrdohlavý obranný múr „nepovolím a neprestanem“ sa otrasie, lebo proti tomu niet argumentov. Prezradím vám tú koincidenciu, ktorá ma dnes ráno rozplakala pri objednávaní kníh. Mnoha věcem musí být dovoleno zemřít – ne proto, že jsou špatné, ale protože nás nemohou posunout tam, kam je třeba jít. Vnímam jej hlbokú pravdivosť i silu. Nie, proti tomu niet argumentov, nie my to tu riadime. Vlastne by to bolo pre nás samých menej bolestné, keby sme boli životne múdri a mali voči Zámeru sveta dôveru, aby sme chápali, že chce naše najvyššie dobro. Keby sme proti zmenám, ktorými nás vedie, toľko nebojovali a kráčali s hlbokou pokorou tam, kam nás vedie. Len tým zraňujeme sami seba a strácame svoj čas, pretože sme sa mohli za ten čas posunúť. Nuž ale na to treba veľa odvahy, veriť Zámeru sveta a byť natoľko životne múdry, aby sme sa mu s pokorou bez zaváhania dali viesť.

Keď sa teraz dívam na nadpis dnešného blogu, tak už aj ja viem v tejto chvíli odpoveď – odvaha nás vedie ku dôvere Zámeru sveta. Ale poviem vám, treba jej mať strašne veľa, aby sme mu verili…

Elena     27.10.2019

P.S.: Fotografia je moja, pravdaže.