Niekedy prejde málo času – a zmení sa tak veľa.
Čím sa veci menia? Tým, že pochopíme, ako funguje ich podstata? Alebo tým, že prestaneme rozumovo analyzovať ich podstatu, vhodnosť či nevhodnosť, a otvoríme im s dôverou srdce? Sú to odlišné prístupy, navzájom protikladné, alebo otvorenie srdca prichádzajúcemu s dôverou je v skutočnosti tým najhlbším pochopením podstaty?
Zdá sa vám, že teraz hodne filozofujem? No to je možné, filozofický pátos, podobne ako Žbirkove pesničky, je tak trochu moje hobby.
Filozofujem takto od nedele – a vidíte, už som konkrétnejšia…
Nedeľa bola pre mňa úžasný deň – nie, nezbláznila som sa, nemyslím predsa tú novembriádu, to bola komédia ťažkého kalibru. Pravdu povediac, nevidela a nepočula som z nej ani čiarku.
Tou úžasnosťou mám na mysli akciu, na ktorej som v nedeľu bola v Poprade celý deň, až do večera. Seminár s názvom Šamanské liečenie a rituály.
Šamanskou cestou idem už nejaký čas, postupujem krok za krokom. K téme si kadečo čítam, občas idem na šamanské semináre, prijímam koincidencie. I včera mi dorazila kniha Jeskyně a kosmos od Harnera o šamanských stretnutiach s inou realitou. Snažím sa prijímať tie informácie a poznanie. Rôzne veci som na tej ceste už zažila. No ten popradský seminár pre mňa bol zvláštne silný.
V skorom ráne som sa náhlila cestou k busu pod kopec. Niesla som si na ten seminár med, podľa inštrukcie. A namiesto ľubovoľného polodrahokamu moje dva šamanské kamene. V jednej chvíli som sa zastavila, cítila som volanie – šla som na kraj cesty a zdvihla som tam zo zeme jeden kameň. Nie že zmeškám autobus, zarezonovala vo mne obava. Chcela som vykročiť, no cítila som, že mám nájsť ešte druhý. Moje šamanské kamene ku mne prichádzajú párovo obvykle, sú vo dvojiciach a bývajú oba srdiečkové. Vlastne mi to v tejto chvíli pripomenulo, ako sa mi oddávna páčilo, keď sa partneri venovali rovnakému životnému poslaniu – liečiteľstvu, konšteláciám, šamanizmu. mala som pocit, že by ma to napĺňalo, také silné spoločné poslanie, no to musia mať obaja partneri záujem o duchovno a úctu k práci s energiami – tak v realite mi to nevyšlo.
Po chvíli vnímania som medzi kameňmi na zemi ten druhý pravý kameň intuitívne našla, a rýchlo som kráčala na zastávku. V Poprade som kamene umyla od nánosu blata a prekvapila ma nežne ružová farba prvého kameňa, mal aj tvar srdca, a žltobiela farba druhého, ten nebol ani srdiečkový, ale dlhý a rovný ako doska, no cítila som, že je to ten správny.
Ten seminár bol pre mňa naozaj výnimočný. Od začiatku, kedy úvodný rituál rozžiaril moje biele svetlo v hrudi, až do konca seminára večer po pol siedmej, som jasne vnímala predurčenosť a správnosť toho, že tam som.
Vnímala som, čo to znamená byť majstrom. Lebo šaman Andres nás viedol jednoducho, ľahko a presvedčivo. Je to sila, ktorá sa nestavia na obdiv, ani nevyžaduje rešpekt a ocenenie – to robia len tí, ktorí chcú podrásť sami vo svojich očiach. Ozajstný majster to nepotrebuje, majstrom jednoducho je. Je v tom hlboká pokora a vďačnosť za dar poznania a sily, že môže konať veci pre dobro sveta v súlade so Zámerom sveta.
Podaktorých by som mohla ohúriť trebárs popisom, ako jednoducho vedel prechádzať bránou našej mysle, že kolegyni označil presne silové zviera, ktoré s ňou ide a ona mu ho nepomenovala. Pre mňa však bolo oveľa podstatnejšie, že sa s nami podelil o časť svojej životnej filozofie, aj poznania jeho predkov.
Naučil nás veci, za ktoré cítim hlbokú vďačnosť. Pracovali sme so sebaláskou, lebo tá je základom zmeny všetkého. Ak dávame iným lásky a pozornosti veľa, no dostávame málo, je to nerovnováha dávania a prijímania. Ak začneme mať viac seba radi, potom do nášho života prichádzajú ľudia viac nám prejavujúci lásku. Mať rád seba neznamená egoistické nezrelé správanie, kedy neberiem ohľad na iných ľudí a správam sa voči nim bezohľadne a nečestne – zvýšiť lásku k sebe v skutočnosti znamená aj zvýšenie lásky voči iným, lebo ju zakladáme na zodpovednosti, vzájomnosti a úcte.
Naučili sme sa aj nachádzať v tele bloky, pochopiť v akom veku vznikli a v súvislosti s kým – a liečiť ich, pravdaže. Hneď včera som napriek únave dala prácu s energiami úspešne dva razy (vlastne som noc po seminári prebdela, rozhodla som sa nejsť hore kopcom v nočnej tme, behá nám tu vlk – a potrebovala som niečo do rána napísať, tak som celú noc pracovala).
Na seminári som v rámci rituálu nakoniec do medu vložila práve tie dva „kamene – nájdence“. Predvčerom večer som ich z medu znovu vybrala, to bolo pokračovaním rituálu doma. Sedela som vo vani a kamene ku mne hovorili tichou rečou. Sú obidva hodne symbolické. Ani neviem, či vám to mám prezradiť – ale keď už som začala, tak aspoň časť poviem. Ten srdcový kameň nie je navonok tvarom dokonalý a hladký, má šrámy, a práve to ho robí jedinečným a dodáva mu silu. I nás tak život poobíja, aby sme scitliveli, aj aby sme zosilneli – lebo to sa jedno s druhým nevylučuje, práve naopak. Podľa mňa čím je človek silnejší, tým je citlivejší, vnímavejší. Len človek, ktorý zažil niečo naozaj ťažké, chápe, aké je to ťažké prežiť – a stáva sa tým súcitnejší. Aj vďačnejší za všetko dobré, jednoducho spokornie (pravdaže v prípade, ak ide dopredu a nestojí zatrpknuto na mieste). A čo sa týka toho druhého kameňa – zospodu je úplne rovný, zhora má dračí reliéf (no dobre, týmto prezrádzam, že ja v ňom vidím hlavu bieleho draka). Hovoria oba spolu o bielom drakovi s nežným srdcom.
V tých dvoch kameňoch a ich symbolike bolo pre mňa silné posolstvo, včera mi to tak nejako vo vani dochádzalo. Zámer sveta je veľký mág, posunul ma tým všetkým kam treba, k pochopeniu posolstva kameňov a dôvere ku prichádzajúcemu. Lebo v živote môžeme konať nečestne – klamať, podvádzať, no takéto nesprávne konanie nám Zámer sveta rýchlo zráta a potrestáme takým konaním seba sami. Alebo môžeme konať zodpovedne, čestne, láskavo, čím belieme a posúvame sa dopredu, a zároveň nám prichádzajú do života dobré veci.
Robili sme čistenie energie, aj emočné odblokovanie, aj kadečo ďalšie, bolo toho naozaj veľa, čo sme sa naučili. A uvoľňovali sa aj naše bloky, pomáhalo mi to zbelieť zasa o kúsok viac.
Naplnilo ma to celé dianie hlbokou dôverou v prichádzajúce. Najmä v prepojení s tým záverečným rituálom, Andres urobil rituál na hojenie zranení a nové začiatky (nikto z nás s ním nehovoril o ničom, no sedel a díval sa na nás v kruhu zaradom, a vedela som presne, že vie). Sedeli sme v temne miestnosti prežiarenej len sviečkami, so zvukmi bubna. Stretli sme sa s predkami, i s posvätným ohňom. Po tvári mi tiekli slzy, cítila som bolesť zo zrady, ktorú som prežila, aj smútok, lebo ak niečo budujeme viac ako štvrťstoročie, má to hlboké korene v nás. Neľutovala som sa, len som chvíľu bola s tou bolesťou, aby odišla. Necítim sa ako obeť, vidím podstatu vecí – a ak človek zamení niečo s hlbokými koreňmi za čosi, čo stojí na pochybnom základe a vydrží len krátko, tým ublížil najviac sám sebe.
Preletela mi v tej chvíli hlavou spomienka – kedysi moje deti boli v kresťanskom dennom letnom tábore cez prázdniny, už som to iste aj spomínala v blogu. A prišli stade s pesničkou, ako staval svoj dom múdry muž. Muž múdry staval dom svoj na skale – práve tá pieseň mi zarezonovala v spomienke – nuž tak. Neriešila som iných, cítila som, že viem odlíšiť, kde sa dá budovať dom spoľahlivo. A tiež, že to prichádzajúce je skalou, na ktorej sa dá budovať dom spoľahlivo. To bol okamih, kedy som dôveru k Zámeru sveta vpustila do svojho srdca.
Nuž, tak. Čas pokročil – a hoci by som o tom mohla písať ešte veľa, o 4 a pol hodiny musím ísť do práce. Tak dajme záverečnú koincidenciu náhodne z tej mojej predvčerajšej knihy – mám ju navrchu kôpky na čítanie.
Ejha, je to citát z mýtov Indiánov Puyallup. „Zavri oči, potom nájdeš cestu “.
No áno, mne to dáva zmysel, aj vám?
Elena 20.11.2019
Celá debata | RSS tejto debaty