otvorene

Nezačal bohvieako ten nový rok – vraždu irackého generála dnes pripomeniem, a poviem môj názor o tom. Ale začnem takou silvestrovsko-novoročnou bilanciou na začiatok, a tí, ktorí čítate moje blogy dlhšie, zrejme chápete, že som riadne napálená za tú jeho vraždu, ak začínam okľukou, novoročnou úvahou, aby som sa upokojila.

Mnohí sa snažia každoročne oslavovať búrlivo príchod nového roka – akoby im tým prichádzalo do života niečo výnimočné a úžasné, čo tu doteraz nebolo – a básnia o tom, že ten ďalší rok bude lepší a šťastnejší. Zrejme už všetci dojedli silvestrovskú kapustnicu i šalát. Poskladáme ozdoby z vianočného stromčeka – a tieto sviatky odchádzajú do prepadliska času, tak ako tam odišiel teraz už minulý rok 2019. Budeme si zvykať na písanie nového dátumu –  a to je všetko. Dni budú opäť plynúť jeden za druhým v rytme pracovných a rodinných povinností, tak ako doteraz. A život pôjde ďalej, tak ako doteraz – bez ohľadu na naše malé ľudské problémy či  tragédie – tak ako doteraz. Ach, keď už sme pri tej kapustnici a šaláte – niektorí z nás sviatkami nesú posolstvo predkov – rodinné recepty na kapustnicu, šalát či vianočné koláče sa u nich dedia z generáciu na generáciu. Ja to posolstvo nenesiem. Naša domáca kapustnica z detstva bola s krupicovými haluškami. Nevarievam ju tak, a tento rok som dokonca vytvorila samosvoju „dračiu“ verziu (keďže kapustnicu u nás predtým varieval bývalý manžel, tak tradične po celé roky) – z našej klasickej domácej kapustnice s klobásou a sušenými slivkami si pri ohrievaní zakaždým upravujem kúsok samostatne pre seba – pridávam do nej mleté čili a trochu paradajkového pretlaku. Moc sa mi tá verzia kapustnice páči. A ani šalát nerobím tradičný „ako doma“. Mama do neho dávala vždy aj zeler, alebo niekedy i trochu strúhaného jablka a domácu majonézu. Neviem veru, či sa mama ešte stále drží tejto tradície, no ja šalát už po dlhé roky robím s kupovanou majonézou a kyslou smotanou napoly, s trochou horčice, a je naozaj dobrý.

Niektorí sa snažia oslavovať príchod nového roka na môj vkus až príliš búrlivo, napísala som v úvode blogu. Možno je to pre nich bola len vítaná a spoločensky tolerovaná príležitosť, kedy sa môžu správať neprimerane – namol sa ožrať, vrieskať, búchať petardy a delobuchy. Keď počujem tie delobuchy, zakaždým mi napadne, aký strašný bordel musíme mať vo oblasti vojenskej, keď ich môžu niektorí takto beztrestne kradnúť. Možno sa touto úvahou v dnešnom blogu búri moja vodnárska duša proti formalizovaným oslavám, a možno je za ňou poznanie, že by sme rovnako nadšene mohli oslavovať každý deň, ktorý prežijeme. Pravdaže, oveľa väčšiu úctu ako ku formálne určenému koncu a začiatku roka mám ku Vianociam – milujem nielen samotný štedrovečerný deň, jedlá, vône, svetielka, ale i celý ten čas príprav, predvianočného zhonu, zháňania darčekov, celé to smerovanie k Vianociam. Spôsob, akým sa na ne dívame, ako sa k nim približujeme, ako ich nechávame vstúpiť hlboko do seba. Rámus už utíchol, petardy dozneli – a odpovedzte si úprimne – môžete sa obzrieť za seba, či ste oslavovali tak, aby ste sa mohli pozrieť do zrkadla? Škoda komentovať fotografie putujúce socsieťami a zobrazujúce pozvracané a počúrané slečny, ležiace na ulici namol opité. Nuž, naozaj sa nedokážem zhliadnuť v tomto type „osláv“. A keďže ožraté hlavy vymyslia kadečo, dočkali sme sa okrem iného aj streľby zo samopalu. „Zo srandy“, lebo si strelec vypil. Vraciam sa k tomu preto, lebo v diskusii pod článkom o tom prípade sa vinníka niektorí zastávali a bagatelizovali jeho výčin. Veď pálil len slepými, tak čo? Aj slepý náboj môže horúci padnúť a ublížiť, a navyše zvykať si na silvestrovskú streľbu slepými nábojmi ako na čosi normálne, znamená podceniť riziká možnej reálnej streľby, a zvýšiť tým počet jej možných obetí. Poviem vám, aspoň veľké zbrane by mali mať zámok – aby sa nedali spustiť, pokiaľ ich drží ktokoľvek okrem vlastníka povolenia na ne, a aj ten len v prípade, ak je triezvy a v psychickej pohode – nespustil by ich rozčúlený, v strese. Lebo prípadov, že ich majiteľ použije na obranu pred lupičmi, je minimum, ich pofiderné a ohrozujúce použitie je častejšie.

Nevidím dôvod mať ohľad na silvestrovských oslavovačov. Oni sami svojou bezohľadnosťou devastujú kadečo a kadekoho. Markantným príkladom sú tie uhorené zvieratá v ZOO pre nezodpovednosť troch žien „ktoré sa boja následkov, no hrdinsky sa prihlásili polícii“. No ak niekto čosi robí, musí vždy rátať s následkami – a za tú strašnú smrť bezbranných zvierat by veru mali dostať trest. Trest predsa nie je prejavom pomsty, ale má výchovný charakter – ak nedbalé a zlé správanie prehliadame, tak sa len stupňuje. Na socsieťach boli opäť i viaceré články o utrpení zvierat na Silvestra – nevyhľadávala som ich, no nedali sa prehliadnuť. Ako empatika ma to ničí, čítať o tomto utrpení, lebo to nedokážem len tak pustiť po prečítaní za päť minút z hlavy. Tých, ktorí to utrpenie zvieratám spôsobili, by som nechala súdnym rozhodnutím robiť verejnoprospešné práce celý rok v mimopracovnom čase aspoň dve hodiny denne v tričku, ktoré zobrazuje fotografiou výsledok ich „oslavovania“ vo farebnom prevedení – labuť s prepáleným bruchom, mŕtve vtáčiky, atď. A k tomu veľký farebný nápis – „oslavoval som Silvester nezodpovedne“. Nech verejne prezentujú silvestrovskí hrdinovia strašné dôsledky svojich debilných činov – boli by takéto tresty  na osoh celkovej spoločenskej kultúre oslavovania takéto prípady zverejnenia dopadov a nesenie ich následkov.

K tragickým dopadom silvestrovania možno priradiť i smrť ľudí. V našom okrese zomreli na Silvestra podvečer tragicky dvaja ľudia. Každá smrť človeka, ktorá je neprirodzená, je strašná podľa mňa. Lebo ten človek mohol žiť, keby nie niečej nezodpovednosti a bezohľadnosti. Smrť tých dvoch ľudí prešetruje polícia, tak nebudem písať vyjadrenia o možných vinníkoch – ale hovorí sa veru kadečo. Aj o tom, že sa údajne ktosi nezodpovedne preháňal po verejných komunikáciách „súťažiac“. Vodiči, ktorí sa takého súťaženia zúčastnia, by po preukázaní účasti v takýchto „pretekoch“ mali mať zhabané auto – a už nikdy by nemali dostať vodičák. Úprimne súcitím nielen s obeťami, ktoré tragicky prišli o život, ale aj s ich rodinami. Lebo si uvedomujem, aké bolestné budú ich každoročné spomienky práve v ten deň.

A keď už sme pri mŕtvych, poviem konečne otvorene môj názor na vraždu toho irackého generála. Naozaj som nahnevaná na ten výčin amerických šialencov. Lebo to bola vražda, úplne v rozpore s medzinárodným právom a podľa mňa mal obstarožný plejboj a terajší americký prezident Trump veľmi hlúpy nápad (teda, ak bol jeho, o čom pochybujem – podľa mňa podľahol tlaku zbrojárskej lobby, ktorá potrebuje navýšiť svoj odbyt). Generál bol vraj všeobecne obľúbený v Iraku a keby mali naši politici takú dôveru ľudu ako on (vraj až vyše  osemdesiat percent), tak by skákali až na Mars od radosti i bez rakety. Otvorene hovorím, že to bol výčin nielen v rozpore s medzinárodným právom, a spôsob jeho vraždy bol aj vrcholne nečestný, lebo najskôr ho pozvali na mierové rozhovory, a potom, keď tam pricestoval, tak ho pri vystupovaní z lietadla surovo zavraždili   https://m.facebook.com/LBlaha/photos/a.2052950104943558/2508911329347431/?type=3&source=48&hc_location=ufi.

Podotýkam – po tejto skúsenosti, buďte opatrní – ak by vás Trump kamkoľvek pozýval, nie že vám napadne tam ísť, poučte sa, že nekoná čestne. A tých našich sedem statočných, ktorí v Iraku zaviazli a údajne „nechcú bez dohody so spojencami odísť“ – len aby tú misiu prežili. A čo sa týka ich prevozu sem, len abstrakcia je to, však tam špeciálom letieť teraz nemôžu, nedokážu ich prepraviť na Slovensko bezpečne. Danko mal výnimočne pravdu, že mal letieť špeciál pre vojakov- lenže bolo potrebné oficiálne Iraku,vysloviť sústrasť a požiadať ho o bezpečný prevoz našich vojakov. Lebo je faktom, že načo sú nám takí hm, hm… spojenci ako je Trump, ktorí všetkých svojimi hlúpymi výčinmi ohrozujú – čím skôr sa takého spojenca zbavíme, tým lepšie pre nás.

Novoročné obzretie ukazuje veru kadečo – nielen to, ako sme oslavovali, ale i to, ako sme odchádzajúci rok prežili. No ja si myslím, že obzrieť sa za seba, aj vykročiť k niečomu novému môžeme kedykoľvek. Nepotrebujeme na to Silvester, a mnohí „oslavovači“ beztak majú v ten deň problémy s rovnováhou, nieto ešte s bilanciou. Zámer sveta nás vedie deň za dňom. Navždy a stále, niekedy nám dá naozaj prekrásny dielik skladačky nášho života a vtedy vidíme taký väčší kus celého obraz. Mne priplávali dva také kúsky od piatku – o jeden z nich a poznanie s ním spojené sa s vami podelím. Hovorí, že niekedy sa ženieme za nepravými vecami a že ak sa za nimi prestaneme hnať a zameriame sa na prijatie toho, čo nám Zámer sveta prináša, urobíme pre seba oveľa lepšie. Prezradím vám k tomu, že som sa vzdala po skoro roku neúspešných pokusov o objednanie ntb farby polnočná modrá s primeranými parametrami (zakaždým mi sľúbili, že je, potom že nie je a skúsia ho objednať u výrobcu –  a končilo to po pár týždňoch oznámením, že taký ntb je už vypredaný.).  A tak som v piatok konečne získala nový ntb,. Nie je taký, za akým som sa tvrdohlavo hnala, ale je oveľa, oveľa lepší. Sivočierny repasovaný, ale karbonový, ľahunký, s výbornými parametrami. A  keďže som intuitívec, vnímam odkaz Zámeru sveta v tom a viem, že čoskoro budem mať príležitosť v rozhodovaní toto poznanie využiť a s dôverou prijať niečo prichádzajúce.

Teraz sa kvôli tomu notebooku smejem i plačem zároveň – lebo som už mala písať na starom od detí požičanom ntb poslednýkrát, no to som celá ja, som človek hlbokých koreňov a ťažko sa vzdávam toho, čo vpustím do svojho života. Je pravdou, že na druhej strane trvá dlho, kým niečo do svojho života vpustím. A tak mi je ľúto za tým starým šialene pomalým ntb – a i dnes na ňom píšem. No do budúceho pondelka novému ntb ušijem kabátik na nosenie, lebo presne o týždeň už budeme spolu na párdňovom výcviku v Blave…

Elena  .6.1.2020