Čítala som kedysi knihu s názvom Veci života – šlo o príbeh človeka, zomierajúceho po autonehode, ktorý si premietal svoj život. Myslím, že bilancovať život vo chvíli zomierania môže byť pre nás dosť neskoro. A aspoň občas by sme sa mali obzrieť aspoň na okamih – a ak nie sme s niečím sami so sebou spokojní, mať odvahu to na sebe zmeniť. Svetlom, ktoré nám môže na tej ceste svietiť, je naše svedomie.
Ja som v týchto dňoch intenzívne zapracovala na niečom, v čom som sa už nejaký čas plácala – na svojom hlbokom hneve, v rámci ktorého sa mi vracalo nutkavo špecifické prianie voči istej osobe, aby zaživa uhorela v aute. Mala som odvahu sa naň pozrieť zblízka. Zámer sveta mi posunul v nedeľu nadránom koincidenciu, a jej silné cinknutie mi ukázalo cestu. Tú cestu som už prešla, a som na druhej strane brehu. Ak človek koná nečestne znovu a znovu, bezohľadne ničí bez zábran to, čo iní budovali desiatky rokov, a opakovane putuje vzťahmi cez rozbíjania manželstiev – tak je to naozaj hlboko nešťastný človek. Teraz s ňou súcitím.
Za oknom divoko hučí vietor. Kdekade sa Slovenskom včera a dnes hnal, vytrhával s koreňmi stromy, či ich lámal, váľal slabo upevnené veci. I v našich životoch sa občas preženie taký vietor a odfúkne kadečo – vlastne nám tým ukazuje, že to stálo na vratkých koreňoch. Len to, čo má pevné korene, má v našom živote zmysel.
No to „vyčistenie“ vnímame, až keď vietor utíchne, nie počas víchrice. Niekedy sa hovorí, že utrpenie spôsobené takým „vetrom“, nám pomáha ku zmysluplnosti života. Myslím, že ukáže tie slabé či silné korene, no ku zmysluplnosti života ním nekráčame, to by potom celý náš život musel byť utrpením, aby sme ustavične rástli. Tak to podľa mňa nie je – a myslím, že s obdobím, keď vietor utíchne a hrejivo zažiaria lúče slnka, sa v prírode spája oživenie po búrke, vtedy začína rast. Rovnako i zmysluplnosť života prichádza práve v situácii, keď utrpenie tíchne a nás ako slnečné lúče sprevádzajú nádej, viera a láska. Myslím, že práve beznádej, chýbajúca viera a láska berú utrpeniu zmysel – vedú len ku odmietnutiu života.
Čítala som v ktoromsi z príbehov knihy Všichni draci mého života včera krásnu myšlienku k tomu, že Ježiš nebol rekordmanom v utrpení, neospravedlňoval ho – práve naopak ho vyháňal, liečil chorých, dával nádej, pomáhal v biede, Nešiel silou mocou sám od seba vyhľadávať utrpenie, musel prísť zradca Judáš.
Divoký vietor je v našich životoch je nepríjemný, no naozaj prospešný. Lebo vidíme, čo v našom živote má pevné korene, a aj oceňujeme oveľa hlbšie to, čo je schopné vytvoriť skutočne pevné korene v našom živote.
Hej, veci života sú pre nás aj o hĺbke koreňov všetkého, čo v živote máme.
Elena 5.2.2020
Celá debata | RSS tejto debaty