otvorene

Ľudia sú ako kvety, vraj. Tak o tom dnes pár slov.

Dokonca aj jedna psychologická hra, taký malý test, začína slovami: „predstavte si, že ste kvet…“

Aký kvet by ste boli pri takej predstave? A kde by ste rástli?

Myslíte, že by bolo zaujímavé byť kvetom? Chceli by ste sa ním stať, aspoň na nejaký čas? Aké by to pre vás bolo?

V čom všetkom by bol váš život iný ako teraz? Ako by vás samých zmenil taký život –  vaše hodnoty, váš pohľad na svet?

A aký kvet by ste boli? Možno nejaký ako poznáte, a možno úplne iný, netypický – akú by ste mali ako kvet farbu, vôňu, aké by boli vaše lupene na dotyk?

Nuž, nie všetky kvety sa nám rovnako páčia, a je na nás, akými ľuďmi sa obklopíme.

A viete na čo som prišla, pri úvahe o tejto téme? Že síce milujem pivónie, a mám moc rada aj kosatce, krásky, orgovány či azalky, ale páčia sa mi ľudia ako úplne iné kvety. Pouvažujte o tom – máte to tiež podobne, alebo nie?

Moja krvná skupina sú ľudia prvosienky a sedmokrásky. Prirodzenosť, nefalšovanú úprimnosť, jemnosť si na ľuďoch cením.

A úplne naj… sú pre mňa ľudia – lipový kvet a vres (vždy som túžila mať záhradu s vresoviskom) –  nenápadní, no je v nich sila, so závratne sladkou vôňou ľudskosti.

Balkón plný kvetov…

V lete mávam  balkón pestro rozkvitnutý – svetlo i tmavo ružové muškáty,  biele a žlté ťahavé petúnie, žlté pyšteky či pelargónia, medzi nimi sem – tam vytŕčajú hlávky slnečnice  i krásky, aj jahody a vetvičky kôpru. Voňavé nocovky, ktoré otvárajú kvety až podvečer , a samozrejme kapucínky, obyčajné aj ťahavé, v rôznych oranžových odtieňoch…

Muškáty už kvitnúce som už minulú sobotu do truhlíkov vysadila, a potom som pri tom ochladení tŕpla, aby nezmrzli. Do ľadových je ešte ďaleko, to len to občas teplé počasie nás zavádza.

Včera popoludní v lese…

Sedela som v lese, chvíľu zbierajúc fialky a prvosienky na med, chvíľu si fotiac, chvíľu len tak uvažujúc. Prvý jahodový kvietok, slnko prenikajúce pomedzi stromy, vietor tichučko šumel lístím.

Uvedomila som si, ako mi stav s koronou, že sa všetkým vyhýbame, teraz vyhovuje. Stratila som ochotu počúvať prázdne reči a klamstvá v súkromí – a pri akomkoľvek rozhovore prepínam do profesionálneho módu, nepustím len tak hocikoho cez múry, ktoré mám vystavané.

A potom som si zrazu všimla dvojstrom, a ďalší, a ďalší… Zámer sveta ma ťahal za ruku zvláštnym príbehom.  Kráčala som svahom a v jednej chvíli mi došlo, čo vidím. Nuž, ja tej fotke už rozumiem. Sú veci, ktoré vidíme a v jednej chvíli ich pochopíme.

Ten strom so zlomenou vetvou v popredí pre mňa nesie hodne spomienok, skutočne symbolická fotografia.

Šla som svahom vyššie a vyššie – kedysi tu bola čistinka obkolesené stromami a kríkmi, ohnisko a lavičky.

Urobila som tu raz nádhernú narodeninovú oslavu pre moju najmladšiu dcéru. Vyzdobila som stromy papierovými girlandami, opekala som si s deťmi a s kôpkou ich kamarátov slaninu a špekáčiky, vytešovali sa pri hudbe z prehrávača až do neskorého súmraku. Sedela som tam s Maroškom na lavičke a jedol na kúsky nakrájané zelené jablká z jeho mištičky.  Spomienka sa mi vynorila z pamäte živo a silne, chvíľu som mala pocit, že sme tu a teraz, môj syn v bordovej pletenej vestičke vedľa mňa – a stála som pri zvyšku ohniska na tej čistinke a plakala som. Presne tu, presne tu som sama musela spáliť aj jeho veci pred časom, pripomenula som si a to ma zneosobnilo. Odplavilo tú krásne-bolestnú živú spomienku z našich spoločných čias.

Áno, môj syn bol ako lipový kvet a vres dokopy, uvedomila som si náhle.

Les ma láskavo objal, vietor tíšivo šumel. Rozvieval vôňu zeme jari…

Elena  24.4.2020

P.S.:

Fotografie sú moje, pravdaže.