otvorene

Tí, ktorých nesieme v srdci, nikdy nezomierajú.

Dnes slová pre všetkých, ktorí zažili stratu.

Zomierajú ľudia…

V tejto koronasituácii máme „len 26 prípadov úmrtia“. A  ja počujem to mediálne dehumanizovanie, ktorým sa odsúvame od plného prijatia tohto faktu. Som za to, aby sme formulovali veci jasne –  zomrelo tu 26 ľudí.

Aby sme si stále pripomínali, že nám tu zomierajú ľudia.

Zľahostajneli sme voči smrti…

Vlastne sme voči nej úctu stratili. Odcudzili sme sa vlastnej smrti a bojíme sa jej. Nepatrí sa o nej hovoriť. Nepatrí sa na ňu myslieť. Zatvárame pred smrťou oči. No sú ľudia a situácie, ktorí sa s ňou stretajú. Nemyslím teraz na ľudí, ktorí prežili klinickú smrť v dôsledku ťažkého úrazu či choroby.  Hovorím o ľuďoch, ktorí prichádzajú na hranicu smrti ako skúšku osudu, nakoľko sú pripravení prijať svoje poslanie. Šamani na ceste ku pochopeniu svojho poslania prichádzajú ku hranici smrti, aby ju pochopili a sklonili sa pred ňou.

Je to silná skúsenosť, stáť tvárou v tvár vlastnej smrti. Zažila som to v rámci šamanského rituálu smrti a znovuzrodenia. V priebehu dní, ktorými ma ním šaman sprevádzal, som prechádzala rôznymi fázami prípravy na stretnutie s ňou, aj samotným stretnutím sa so smrťou. Je iluzívne predstavovať si, že kamsi za ňou ideme a ona tam kdesi sedí a čaká. Alebo že smrť behá celým svetom a raz príde aj za nami. V skutočnosti máme každý svoju vlastnú smrť, sprevádza nás od nášho prvého nádychu až po ten posledný. Je to naša jediná životná istota, môžeme sa o ňu oprieť. Rozhodne to nemyslím ironicky, naša smrť nás sprevádza životom a vedie nás, aby sme ho zmysluplne žili. Nehrozí nám po celý čas“ veď počkaj, zomrieš“ – ale šepká  „no tak, dýchaj, ži, poď – kráčaj životom…“

Záverom…

Je zvláštny deň, plný znamení a silnej energie. Podelím sa s vami o zážitok – kameň čintamani mi prišiel práve dnes. A vo chvíli, keď som ho rozbalila, pochopila som, že je to ten pravý kameň pre mňa – je v tvare srdca, ako inak. Ak je niečo pravé, musíš to spoznať na prvý pohľad.

A čo dodám k smrti záverom?

Náš civilizovaný svet sa snaží narušiť spoločenstvo života a smrti, urobiť z nej nepriateľa života i nás samých. Pokladáme ju za desivú či bolestnú. V skutočnosti nás bolí život, tam kde je smrť, už niet bolesti. Práve toto poznanie vystihujú slová, ktoré občas prichádzajú k nám v ťažkých životných situáciách „bolí to tak, že by som najradšej zomrela…“

Mamy, ktorým zomreli deti, poznajú myšlienky na smrť – každou z nás občas rezonujú. Prežiť smrť vlastného dieťaťa je ťažká životná skúsenosť, ak niekto zavinil jeho smrť – tak dvojnásobne ťažká.  A ďalšia z myšlienok, ktoré okolo nás občas krúžia, je otázka „kde sú, no tak kde sú teraz naše deti“? A z celého srdca si v takých chvíľach prajeme, aby boli v bezpečí.

A tak im teraz za všetky mamy posielam uspávanku.

Našim deťom s láskou https://www.youtube.com/watch?v=cJsTB-yB-uk

Elena  7.5.2020