Úzke točité uličky, stúpajúce krivoľako nahor. Kopa pamätihodností – to je v mojich spomienkach včerajšia Banská Štiavnica. Neskutočná únava na mňa doľahla včera večer po návrate domov, a tak som ani nedokázala zhodnotiť svoje pocity. A tak dnes ich premieľam, skladám tie čriepky dokopy.
Predvčerom večer som zakotvila vo Zvolene, občas tam prespím na intráku, aby som skorým ránom putovala ďalej. V krátkej medziprestávke v Banskej Bystrici cestou tam som poslúchla volanie Zámeru sveta – a tak vyšla som do obchodného centra.
„Nemyslíš si, že sa budem trepať do potravín tu, ešte by som bus zmeškala, nakúpim vo Zvolene“ povedala som v duchu Zámeru sveta.
Pobavený smiech zaznel.
„Tak načo si ma tu vytiahol? Idem späť“ zvrtla som sa.
„Ach, bižutéria, nikdy som si nevšimla, že je tu“ povedala som si. Po ďalších dvoch krokoch som vedela, že ma ťahá tam. A vrátila som sa, rozhliadajúc sa. Swarovski. Hviezdičky, skoro som nahlas zvýskla, hviezdičky. Nosím hviezdičku v ľavom uchu, presnejšie nosila som, lebo jedna sa pokazila a druhú som pred pár mesiacmi stratila. Nikde som ich už odvtedy nezohnala, doteraz teda.
Nie je za čo, smial sa Zámer sveta.
„Veď ďakujem, to vieš, naozaj mám radosť“ odpovedala som v našom tichom dialógu krotko.
Slnko vychádza nad Zvolenom rovnako ako nad Veľkou lúkou. Jeho prvé lúče dodávajú všetkému rozprávkový nádych.
Mesto sa pomaly prebúdzalo do nového dňa.
Ďalšiu časť príbehu vám nepoviem celú, len toľko, že zvolenský židovský cintorín je pre mňa miesto zvláštnej sily. Aj jeden silný príbeh ma s ním spája. Vkráčala som naň včera vo veľmi skorom ráne, cestou k busu.
„No tak, o čo ide“položila som otázku Zámeru sveta, brodiac sa žihľavou vyššou ako ja, „posolstvo je uzavreté.“
Len sa otoč, zašepkal. Agát, agátový stromček, priamo predo mnou. Ďalšia vec, po ktorej som túžila.
No tak som putovala so stromčekom.
Mnoho ľudí putuje Banskou Štiavnicou…
Fotia pamiatky, zachytávajú históriu mesta. Mala som necelé tri hodiny na zachytenie atmosféry mesta, a tak som chvíľu hovorila s pani venčiacou psíka.
Potom som počula volanie stromu. Starý gaštan. Zachránila som zopár jeho detí, malé neduživé stromčeky v hlbokom tieni hynuli. Putovali k nám do hôr. A potom som si náhle uvedomila, že vedľa neho je i obrovská kvitnúca lipa. Oba moje dlhoročne obľúbené stromy,
A keďže nemám rada štandardné fotenie pamiatok, tak ako to robia všetci, ponúkam pár mojich vodnársky netypických pohľadov…
Elena 9.7.2020
P.S.:
Ach, áno, pre príjemný večer…
Celá debata | RSS tejto debaty