Teraz vám prezradím, čoho podľa mňa staviame veľa a čoho málo. Aj o psoch tu bude reč
A upozornenie pre stavbychtivých – toto nie je stavbárska príručka, ale filozofická úvaha…
Keď náhle vidíme…
Šla som dnes ulicou od pracoviska k pošte. Počas obedňajšej prestávky posledného pracovného dňa nielen pred víkendom, ale aj pred mojou ďalšou dlhou dovolenkou. Slnko hrialo, nebom plynuli mraky, mesto žilo každodenným bežným životom. No ja som si v jednej chvíli idúc ulicou čosi uvedomila. Márnosť, koľko plotov tu vyrástlo. Vysokých a hrubých, oddeľujúcich „tých dnu“ od „tých vonku“.
Presnejšie ploty tu stáli aj predtým, ale zmenili sa. Predtým boli tenké kovové a pohostinne odhaľujúce celý dvor zvedavým očiam okoloidúcich. Svet bol akýsi priestrannejší a pestrejší vďaka nim. Poskytovali pohľad na dom a rôznosť kvetov a kríčkov. Jedna zo susied má nádherné obrovské klívie, ktoré necháva na dvore od jari do jesene. Z niektorých dvoroch priateľsky pokukoval pes, a len tak pro forma poštekával.
Dobre, celú pravdu k tomu poviem – spomínam si na tie ploty dôverne, lebo som sa pár rokov dozadu prechádzala touto a ešte jednou priľahlou ulicou od plota ku plotu – a takmer v každom dvore bol pes. V priebehu dvoch mesiacov som chodila takto popri plotoch dva či tri razy týždenne, so psami sme sa skamarátili. Nezabávam sa počas pracovnej doby, takže príbeh upresním – neprechádzala som sa popri plotoch sama, ale s jedným dievčatkom – riešili sme jej strach zo psov po prežitom zlom zážitku. Úspešne, pravdaže, nakoniec mala psíkov rada rovnako ako ony nás. Podotýkam, že ľudia v okolí boli veľmi chápaví a nechali nás psíkov osloviť, aj kŕmiť.
Dnes som sa smutne pozerala na ulicu, v ktorej vyrástli v poslednom čase popri domoch ploty a múry. Vysoké a hrubé.
Naozaj staviame veľa múrov, a tak málo mostov – povedala som si ticho exupéryvsky.
Všimli ste si to vo svojom okolí tiež?
Elena 11.7.2020
Celá debata | RSS tejto debaty